reklama

Cestou k mongolskej sopke

Jesenná mongolská príroda v sopečnom národnom parku Tsagaan Nuur a strastiplná cesta k nemu cez malebné mesto Tsetserleg.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Hlavné mesto provincie Arkhangai Tsetserleg navštívi podstatne menej turistov ako neďaleký Kharkhorin, napriek tomu je dvadsaťtisícové sídlo viditeľne rozvinutejšie. Asfaltové cesty, lampy, semafory, chodníky, dokonca park s niečím pripomínajúcim umenie, všetko čisté. Ok, úprimne, tie semafory nutné neboli, práveže brzdia riedku premávku.

Námestie
Námestie  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Právom sa o Tsetserlegu hovorí ako o jednom z najkrajších miest Mongolska. Hoci to zase až taký kompliment nie je. Pôsobí príjemne, obklopené horami, na ktoré sa dvíhajú ulice predmestí, v diaľke na juhu zasnežené trojtisícovky, v okolí už prevažuje chov jakov. Priemysel nevidím, možno jaky viac vynášajú. Alebo majú schopného starostu. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Tsetserleg
Tsetserleg  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Klasicky volím lacné ubytovanie, izbu v moteli. Ako vždy v Mongolsku však dostávam peknú hotelovú sadu, za ktorú by sa nehanbilo zariadenie o tri triedy vyššie, hrebeň, kefku, pastu. Zvláštne, ako to tu funguje, plachta, obliečky aj uterák sú plné škvŕn. No užívam si kráľovsky veľkú posteľ, konečne sa môžem vystrieť. A keď mi už začínajú omŕzať prsty, stane sa zázrak, v ktorý som ani nedúfal... zakúria. 

Mototaxikári
Mototaxikári (zdroj: Tomáš Skukalík )

Ľudia v Tsetserlegu sú obzvlášť milí, všetky deti zdravia, kývajú. Ani tí trochu starší sa vôbec neokúňajú, prilepia na mňa oči a otáčajú hlavu. Na dievčatá sa v tej chvíli usmejem, čo má za následok veľkú veselosť za mojím chrbtom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Tsetserleg
Tsetserleg  (zdroj: Tomáš Skukalík )
Tsetserleg
Tsetserleg  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Na severe mesta pod vrchom Bulgan, na ktorý som pochopiteľne musel vyliezť, leží kláštor. Kedysi v ňom žilo 2000 mníchov, bol jedným z najväčších v krajine, dnes ostal len zlomok. V troch z mála budov, ktoré prežili, je provinčné múzeum. Zaujímavé, hoci nič výnimočné, trochu etnografie a histórie, najväčšiu pozornosť si zaslúžia asi samotné stavby, v minulosti slúžiace ako chrám a ubytovanie pre mníchov. 

Hudobné nástroje
Hudobné nástroje  (zdroj: Tomáš Skukalík )
Žena z kmeňa Khalkh
Žena z kmeňa Khalkh (zdroj: Tomáš Skukalík )

Vedľa múzea vchádzam do stále aktívneho chrámu. A po prvý krát sa mi podarí natrafiť na modliacich sa mníchov. Vo dverách zastanem. Váham. Učni sa na mňa pozerajú. Odvrátim pohľad bokom, kde zbadám tri Mongolky, ako sa hrajú s mobilom. To ma definitívne presvedčilo, že moja tichá prítomnosť bude akceptovateľná. Ponorím sa do chaotických a zároveň upokojujúcich zvukov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Usporiadanie chrámu je klasické. V strede mnísi, pred nimi kopy jedla a termosky s čajom, prevažne deti, modlenie ťahajú dvaja starší. Na okrajoch bežní návštevníci, na každom boku ešte stôl, za ním starý mních vykonávajúci rôzne obradné rituály, pred ním sedí rodinka. Možno forma spovede, alebo prišli s nejakou prosbou, žiadosťou. Zrazu ľudia vstávajú, prechádzajú ku sochám v chráme, niektorí dávajú mníchom bankovky. A keď jeden z nich vytiahne spod záhybov plášťa mobil, pochopím, že je koniec. 

Tsetserleg je pre mňa ale len medzizastávkou, hlavne chcem ísť do 160 km vzdialeného národného parku Tsagaan Nuur pri meste Tariat. Pôvodne som myslel, že to bude absolútne mimo mojich logistických možností. Tariat, to sú na mape dve ulice. Veľmi ma prekvapilo, keď som zistil, že tam ide autobus. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tariat je však hlavným mestom soumu. Trochu objasním organizáciu verejnej autobusovej dopravy v Mongolsku. Systém je hviezdicový. Z Ulanbátaru smerujú linky do hlavného mesta každej provincie, nazývanej aimag. A späť. Zároveň fungujú spoje medzi centrom aimagu a jednotlivými okresnými mestami, okres je v Mongolsku soum. Tie odchádzajú ráno zo soumu do aimagu, večer naspäť. To všetko zároveň znamená, že ak sa chce niekto dostať napríklad zo severozápadnej provincie do západnej, spoj neexistuje, nemá inú možnosť, ako ísť obrovskou okľukou cez Ulanbátar. Okrem výnimočných prípadov, slobodnej ruke trhu sa medze nekladú a keď je dostatočný dopyt, zdieľaný van či taxík pôjde. 

Snažím sa potvrdiť čas odchodu autobusu. Na internetovej stránke hotela písali, že o piatej. V mojom moteli aj v reštaurácii pri raňajkách tvrdia, že o štvrtej. To znie logicky, keďže v túto hodinu som do mesta prišiel, spoj by proste pokračoval ďalej. Predsa len ale idem pred treťou na stanicu, vojdem do nejakej budovy, na skle aj majú nakreslené miesta v autobuse, no lístok mi predať nechcú. Vraj u vodiča. O šiestej. Skočím na obed, hostia ma dorazia údajom o siedmej. Tak už mám peknú zbierku časov. Vyzerá to na príjemné popoludnie na staničnom obrubníku. Aspoň že dnes nie je taká zima. No ako tu ľudia cestujú.... 

Navyše je tu druhý, ešte väčší problém. Odkiaľ autobus pôjde? Polovica ukazuje na stanicu, druhá na stanovište taxíkov. Každý mi ale dá odpoveď. Mongoli sú ďalším z národov, ktorý proste nedokáže priznať nevedomosť. Našťastie, miesta sú od seba vzdialené stovku metrov, tak medzi nimi priebežne pendlujem. 

No nič mi to nepomáha, ubehne piata hodina. Pýtam sa znova na bazári, žena položí otázku okoloidúcim chlapom. Tí mi kývnu, nech idem s nimi. Váhavo a neveriacky, vôbec sa mi to nepozdáva, smer je mimo, opakovane ma musia presviedčať. Prídeme k malému nákladnému autu a jeden z chlapov naznačuje, nech nasadnem, že pôjde do Tariatu. Vypýta si o necelé tri eurá viac ako mal stáť teoreticky existujúci autobus, tak súhlasím. 

V kabíne ma zamkne, vraj potrebuje 20 minút na vybavenie niečoho. Potom spolu obehneme ďalšie tri miesta v meste, stále čakám, že ma v príhodnej chvíli vyhodí pred autobusom s províziou pre seba. Ale nie, krivdil som mu. Po šiestej sa na mňa víťazoslávne zazubí: ,,Tariat." Úsmev mu neopätujem. 

No pohneme sa. Príšerne pomaly. Hneď za mestom končí asfalt a ja si rýchlo spočítam, že ak budeme takto pokračovať, prídeme po polnoci. A budem dúfať, že mi niekto otvorí pri búchaní na dvere tých dvoch hotelov, čo by v Tariate mali byť. Inak mrazivá noc v spacáku. 

Zbytočné obavy, po pol hodine je cesta asfaltová. Avšak za ďalších 30 minút sa ide chlapík najesť. Čo mám s ním robiť. Aspoňže v tejto činnosti je rýchly. Nasledujúcu cestu si ale užívam výhľad z kabíny, kým na krajinu nesadne tma. 

Všade čierno, stojíme. Hlasy. Hrkot na korbe. Otvoria sa dvere a nasadá ku mne Mongol. A za ním druhý. Samozrejme, sedačky pre pasažierov sú len dve. Asi sa im pokazila motorka, iné vysvetlenie ma nenapadá. Kilometre ubiehajú, Mongol ukáže hrdo na dve svetlá v diaľke: ,,Tariat!" V krajine asi naozaj nemajú radi svetelný smog. Alebo sa im veľmi páči hviezdna obloha. 

Chcem vystúpiť, šofér ma ale nechce pustiť von. Nerozumieme si. Buď mi medzitým dohodol cez telefón ubytovanie s bakšišom pre seba, alebo ma v dobrej viere chce odviezť pred najluxusnejší hotel v meste. Veď som predsa turista. Ani jedna z možností mi nevyhovuje, vyskakujem, mal by tu byť motel. Nie je. Neďaleko však druhý áno, dokonca s otvorenými dverami. Ľadová izba, tvrdá posteľ, WC neexistuje. 

Sopečná krajina
Sopečná krajina (zdroj: Tomáš Skukalík )

Ráno plný energie rezko vyrazím. Teplota okolo nuly aj vyzýva na rozprúdenie krvi v žilách. Úplne iné Mongolsko. Namiesto zelených pasienkov čierne sopečné horniny. Na nich v nádhernom kontraste krikľavé žlto-oranžové ihličnany. 

Sopka
Sopka (zdroj: Tomáš Skukalík )
Sopka
Sopka (zdroj: Tomáš Skukalík )
Kráter
Kráter (zdroj: Tomáš Skukalík )
Kráter
Kráter (zdroj: Tomáš Skukalík )

Predo mnou sopka. Síce len 200 metrov vysoká, ale ozajstná. Veľká čierna kopa, štverám sa po kameňoch vyvrhnutých pri dávnej erupcii. Som na okraji, a na moju radosť skutočný kráter, opatrne nazerám na jeho dno. Prechádzam sa po okraji, je úplne zjavné, že sopka bola činná, vidieť, kam lietali kamene. 

Mongolská krajina
Mongolská krajina (zdroj: Tomáš Skukalík )
Mongolská krajina
Mongolská krajina (zdroj: Tomáš Skukalík )
Tsagaan Nuur
Tsagaan Nuur  (zdroj: Tomáš Skukalík )

V diaľke krásna mongolská krajina a môj ďalší cieľ, jazero, po ktorom je národný park pomenovaný. Hodinka atypickým lesom a stojím na piesočnej pláži. Stádo jakov sa práve rozhodlo ísť piť. Obdivujem tieto majestátne pokojné tvory. Vôbec si nie sú vedomé svojej sily a váhy, boja sa ma, pritom by to malo byť opačne. 

Jaky
Jaky (zdroj: Tomáš Skukalík )
Jaky
Jaky (zdroj: Tomáš Skukalík )
Jak
Jak (zdroj: Tomáš Skukalík )

Neďaleko množstvo kamenných mužíkov. Neviem, či ide o budhistickú symboliku, no pôvodne tu asi stálo len niekoľko starostlivo naukladaných viac ako dvojmetrových veží, ku ktorým neskôr turisti pridali menšie stavby. Aspoň to je moja teória. Avšak dnes som tu sám, občas prejde domáci v plášti na motorke. 

Kamenné pyramídy
Kamenné pyramídy  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Prejdem pár kilometrov popri brehu a vydám sa na cestu späť. Pred mestom scéna ako z filmu. Chalan beží, v pätách štekajúci pes, vyskakuje na plot. "Prehliadka" mi dlho netrvá, Tariat je zabudnutým mestečkom na konci ciest. No aspoň tu vládne informačný súlad. Všetci mi tvrdia, že autobus do Ulanbátaru pôjde ráno o deviatej.

Mongol
Mongol (zdroj: Tomáš Skukalík )
Mongoli
Mongoli (zdroj: Tomáš Skukalík )

A fakt. Autobus stojí. Vtipné sledovať, čo všetko do neho ľudia nakladajú. Koberec, TV, krabice, no hlavne plné biele vrecia s čínskymi znakmi, netuším, čo je vo vnútri. Spoje tu zároveň slúžia ako kuriérska služba. Každú chvíľku zastavujeme, uprostred ničoho niekto na motorke čaká, odovzdajú sa balíčky. Prípadne malé deti. Byť šoférom musí byť dobrým povolaním s nadpriemernými príjmami. 

Na zastávke
Na zastávke  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Potom som to uvidel. Chalanovi mama nahádzala plné vrece plastových fliaš s argom. Nech má chlapec v hlavnom meste čo piť. Nomádi sa svojho milovaného nápoja len tak nevzdajú. 

Ak chcete počuť viac veselých príhod ale aj zaujímavých informácií z Mongolska a Strednej Ázie, rád Vás uvidím na mojom nedeľnom rozprávaní v Žiline na Stanici Záriečie https://www.stanica.sk/event/451-cestovatelske-kino-putovanie-strednou-aziou-s-tomasom-skukalikom

Tomáš Skukalík

Tomáš Skukalík

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek s otvoreným pohľadom na svet. Budem prinášať svoje dojmy doplnené pár informáciami z približne 200 dňovej cesty Irán-Turkmenistan-Uzbekistan-Tajikistan-Kirgizsko-Kazachstan-Rusko-Mongolsko-Čína. Snáď niekoho inšpirujem alebo poteším zaujímavým čítaním. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu