Irkutsk a jazero Bajkal

Autor: Tomáš Skukalík | 9.10.2017 o 12:29 | Karma článku: 11,14 | Prečítané:  8603x

Ako vyzerá pravdepodobne najkrajšie sibírske mesto? A obrázky z túry po brehu najhlbšieho jazera sveta. 

Bránou k Bajkalu je sibírske mesto Irkutsk. Od prvých krokov ma očarí a ovanie jemnou bohémskou atmosférou. V parku sa na lavičke v tranze vlní dievča hrajúce na klávesy. Z rozhlasu znie hlas Edit Piaf, v uliciach je množstvo konkurujúcich si hudobníkov, každý sa snaží o svoj podiel zo štedrosti čínskych skupiniek. Kaviarne, parky, pobrežné promenády okolo Angary. 

Irkutsk dýcha históriou. Neoklasicistické budovy s luxusnými obchodmi v harmónii kontrastov striedajú staré drevené domčeky s vyrezávanými okenicami a dverami. Sú pamiatkovo chránené, no zjavne sa čaká len na to, kedy popadajú vplyvom zákonov gravitácie. Paríž Sibíri, prezývka Irkutska, je možno trochu prehnaná, no v uliciach centra sa naozaj cítim ako niekde v Európe. Stavieb v socialistickom štýle je minimum, len trhoviská a vládne budovy. 

Všetko má ale svoje logické vysvetlenie. V okolí Bajkalu vládli historicky Mongoli, na mieste dnešného Irkutska založili v polovici 16.storočia ruskí kozáci pevnosť za účelom obchodu s kožušinami s pôvodnými sibírskymi etnikami. Význam mesta rástol, neskôr sa pridal obchod s čajom, hodvábom a inými čínskymi produktami. 

Skutočný rozmach prichádza začiatkom 19.storočia, paradoxne po neúspešnom povstaní tzv. Decembristov. Ruský cár, vtedy nie príliš silný, predsa len nemohol všetkých účastníkov či podozrivých kolaborantov povraždiť, a tak ich poslal na Sibír. Tresty boli prevažne desaťročné, v Irkutsku sa ocitla šľachta a umelci, s niekoľkými prišli aj manželky, vyhnanci tvorili až tretinu obyvateľstva. Vystavali centrum, mestu vtisli nezmazateľnú pečať, ruská šľachta bola v tom období výrazne ovplyvnená francúzskym kráľovským dvorom. 

Do reality ma vracia počasie. Ihneď si spomeniem, kde som. Je príjemne, svieti slnko. No i jemný príležitostný vánok zo severných sibírskych planín je ako ľadový dotyk smrtky. Nechcem si ani predstaviť, že by bol vietor silnejší. 

Dnešný Irkuts je kultúrnym a náboženským centrom Sibíri. Život prináša množstvo študentov, v okolí tisícok kilometrov nenájdete lepšie univerzity. Mladí sa zhlukujú v 130. Kvartáli, gýčovej štvrti s obchodným domom a drevenými novostavbami, v ktorých sú butiky, kaviarne, hotely. Našťastie malej, a nikto ma tam nenúti zostať. Občas zazriem aj Buryatov, pôvodné mongolské etnikum oblasti, o nich ale viac v ďalšom článku. 

Hromadnú dopravu zabezpečujú autobusy, maršrutky, električky a trolejbusy, no dokážem sa v nej zorientovať, na zastávkach sú prehľadné mapky. Takisto na križovatkách ulíc, pri významných budovách nechýbajú anglické texty. Bývam v úplnom centre, ku spojom blízko. Viem hlavne o každej električke. Keď ide okolo, trasie sa mi celá izba. 

Špecifické je fungovanie v trolejbusoch. Platí sa až pri vystupovaní šoférovi, na tom by ešte nebolo vôbec neobvyklé, no keďže ide o klasické veľké vozidlo, zároveň sa otvoria viaceré zadné dvere. Teoreticky, nič by nebránilo čiernemu pasažierovi vždy len vyskočiť. Systém ale funguje. A nie, nikde nie sú kamery, trolejbus je rád, že sa sám od seba nerozpadne. Rusi musia byť poctivým národom. Nie som si úplne istý, či by to takto šlo u nás... 

V Irkutsku sa dá zabaviť aj niekoľko dní. Múzeum histórie mesta ma príliš neoslovilo, spĺňa všetky stereotypy. Opak však platí o Galérii Bronstejna, špičkový výstavný priestor. Z troch expozícii si vyberám dve, malé zlaté šperky a predmety sú mimoriadne zaujímavo nainštalované v miniaturných japonských zenových záhradách. Skvelé však sú najmä diela súčasného buryatského umelca, sochy, a takmer živé, príťažlivé a zároveň desivé bábiky. Vychádzajú z pôvodnej buryatskej tradície okultných predmetov na šamanské rituály, na ich tvorbe sa podieľa celá rodina, každý člen ovláda prácu s iným materiálom. 

Trochu iný zážitok si odnášam z menej známeho múzea ilúzií Fantasy. Zalietam si nad horami vo virtuálnej realite, visiac na popruhoch na majiteľom vlastnoručne zhotovenom zariadení. A opäť si pripomeniem, ako ľahko je možné naše zmysly oklamať. A že im príliš netreba veriť. 

Jednou z najťažšie dostupných pamiatok vôbec je Znamensky kláštor. Obklopený štvorprúdovými výpadovkami s nekonečným prúdom áut, prechod neexistuje. Vojdem, a v prvej sekunde sa zľaknem. V prítmí v rohu ženy v čiernych sutanách práve odriekajú modlitby. Kláštor je stále funkčný, no otvorený návštevníkom. 

Z množstva irkutských sakrálnych stavieb stojí za zmienku určite aj Kazaňský kostol, síce novo zrekonštruovaný, avšak pôsobivý, typicky ruský. Pri vchode oznamy plné čínskych znakov, čitateľné sú len číslice 1000. Tak Číňania za niečo asi platia. Alebo im hrozí pokuta. V ruštine nič podobné nevidím. Krásny interiér, v bočnej lodi prebieha nepočetný obrad vedený bradatým patriarchom, započúvam sa. Budhistické prvky badať na katedrále Zjavenia, ako ináč, aj tu vchádzam počas menšej bohoslužby. 

Výlet k Bajkalu začínam v Listvyanke, turistickej, nudnej dedinke tiahnucej sa po pobreží. Až na deväťposchodový krikľavý hotel, trčiaci v prostredí ako výhražný prst chamtivého rozvoja. Múzeum Bajkalu je skôr pre fajnšmekrov, dosť odborné informácie o výskume jazera, klíme, prúdoch. V Bajkali, hlbokom 1683 metrov (samozrejme zďaleka nie všade), je 20% svetových zásob pitnej vody, potrebám ľudstva by údajne stačili na 40 rokov. Pobavia ale dve nurpy plávajúce v akváriu, druh tuleňa žijúceho v Bajkali, pripomína nafúknutý guľatý balón. Číňanovi sa zjavne páčia aj všetky ryby, jeho zrkadlovke neunikne ani jedno z asi desiatich akvárií. Možno je vášnivý rybár. A možno nie. 

Loďou sa odveziem do Bolshie Koty, skomolený názov pre Veľkú Mačku. Romantická dedinka na brehu jazera, odrezaná od sveta, s pár desiatkami obyvateľov. V minulosti sa tu ťažilo zlato, dnes v letnej sezóne loď dva krát za deň vyloží pár turistov. Cesta sem nevedie, cez jar a jeseň sa dá prísť len peši, v zime po zamrznutom jazere. Čo môže byť vcelku riskantná záležitosť, zoznam obetí je dlhý a každý rok do neho pribudne aspoň jedno meno. No nejde o miestnych, lež o zabávajúcich sa zbohatlíkov, posledné sekundy života pod ľadom zažil napríklad syn bývalého ukrajinského prezidenta Janukovyča. 

Cieľom občianskeho združenia bolo vybudovať turistický chodník okolo celého Bajkalu. Ako inak, Rusi myslia vždy vo veľkom. Možné je pre nich všetko. Len podotýkam, že jazero je dlhé viac ako 600km, široké 20-80km. Zbytočné, ani dopyt by nebol. Na vznešenú myšlienku sa podarilo pritiahnuť dobrovoľníkov z celého sveta, za desaťročie sa však vybudovali len krátke úseky. 

No kvalitne. Chodník je zarezaný do svahu, ponúka neustále výhľady na jazero, občas vedie pomedzi borovice, inokedy po pláži. Pravidelné lavičky, miesta na kempovanie. Z Bolshie Koty chcem ísť asi 5,5 km na sever k mysu, nestihnem sa však ani vrátiť, jedno krásne miesto strieda ešte krajšie, nakoniec sa nechám zlákať idylickou plochou na stanovanie. 

Ráno pokračuje v podobnom duchu, opäť prechádzam dedinkou, zaspatou či mŕtvou. Po desiatich kilometroch sa chodník odkláňa od brehu do kopca, začína aj pršať, pridám tak do kroku a krátko po obede vchádzam znova do Listvyanky. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum AKO: Uhrík v Nitre výrazne zaostáva za súčasným županom Belicom

Súčasní župani majú podľa prieskumu agentúry AKO najlepšie vyhliadky uspieť v župných voľbách.

SVET

Schwarzenberg pre SME: Okamura či Kotleba, všetko rovnaká háveď

Babiš môže ohroziť demokraciu, tvrdí.

KOMENTÁRE

Akých čudákov tie župné voľby priťahujú

Kandidáti sú najlacnejšou investíciou a ľudia sú hlúpi a zábudliví.


Už ste čítali?