Saty je horská dedinka vzdialená 300 km od Almaty, známa svojimi krásnymi jazerami, neďaleko navyše leží Charynský kaňon, kazašský "Grand canyon". S ťažkým srdcom skoro ráno vstávam, aby som sa prvým metrom dostal na autobusovú stanicu. Vraj má ísť do Saty malý autobus, píše Lonely Planet. Na internete síce kolujú informácie, že ide o mýt a autobus reálne ešte žiadny turista nikdy nevidel, no idem sa presvedčiť, aj tak potrebujem odísť z tejto stanice.
Pýtam sa piatich ľudí, nikto o spoji samozrejme nepočul, preskúmam každý roh stanice, fakt nič. Dvaja turisti sedia v taxíku do Saty, no asi sú Švajčiari, šofér pýta nehorázne peniaze, úplne prestrelené. Ďalší ma presviedčajú, že pôjdu do Kegenu, najbližšieho mesta. No jasné. Už dosť dlho cestujem, aby som odmietol niekoho u koho nevidím ani auto ani pasažierov. Zachráni ma odpočúvajúca okoloidúca žena. Bodro zavelí nech idem s ňou, že ma aj kazašsky cestou naučí, a dovedie ma za roh k už takmer plnému autu do Kegenu.
Cesta je kvalitná, ideme rýchlo, na moje prekvapenie však o desiatej stojíme. Vraj sa ide jesť. Nechápem, veď okolo obeda sme mohli byť už v Kegene. Všeobecne mám pocit, že Kazaši strašne radi jedia. Počas päťhodinovej cesty Biškek-Almaty sme stáli tri krát. Raz sa najesť, dva krát aby sme si niečo kúpili v obchode. A v hosteli ma Kazašky pozvali večer k sebe ku stolu, mali tam hotové hody.
Nechávam sa vyhodiť na križovatke. Uprostred stepi, obloha hrozí búrkou. Nie úplne komfortná situácia, po chvíľke mi však zastaví rozkývaný starý mercedes s miestnou rodinkou, idú na návštevu. Dievčina sa akosi necíti dobre v mojej prítomnosti, po pár kilometroch stojíme, idem dopredu, mama dozadu, inak ale vládne príjemná atmosféra.
V bezvýznamnej dedine stojíme iba pozdraviť známych. Ich dcéra je z mojej prítomnosti nadšená, pracuje v Astane a prišla na leto domov, hovorí slušne po anglicky. Takú otvorenú radosť z turistu som naposledy zažil asi v Iráne. Hneď druhou vetou si vypýta facebook, stále vyzvedá, koľko presne budem v Saty, minimálne päťkrát ma pozve, aby som cestou naspäť u nich prespal. Ako aj by som rád, no neviem si to predstaviť.... ja tu nemám signál, a čo jej len tak po troch dňoch zaklopem na bránku?
Kazaši nás pochopiteľne ihneď pozývajú dnu. A hostí si musia uctiť veľkolepo. Na stole pristane tanier plný konského mäsa. Našťastie je spoločný, takže až tak nie je vidno, že si dám iba jeden kúsok. Nechutí úplne zle... problematická je asi skôr psychika. O to radšej sa venujem čak-čaku, výbornému tatárskemu dezertu. K tomu čaj, to, že žiadam bez mlieka, je akceptovateľné, hoci Kazaši ho pijú takmer výlučne s mliekom. Na záver pár fotiek, dajú mi na ruky všetky deti, čo majú, potom pár skupinových pre mňa, dievčine sľubujem, že jej ich pošlem.
Autom ma odvezú až na koniec predposlednej dediny, platbu vehementne odmietajú, mierne zúfalý muž otvorí zadné dvere, nech si to so mnou vydiskutuje manželka. Tak dávam aspoň dcére keksy a pohľadnicu. Do Saty ostáva 11 km. Presne tá zradná vzdialenosť. Dosť ďaleko nato, aby bolo otravné šľapať. Zároveň dosť blízko, aby sa to dalo prejsť. Nechce sa mi stáť ako stĺp, vykročím, hoci predpokladám, že pravdepodobne zbytočne, veď ma niekto vezme.
A naozaj. Do Saty stavajú asfaltku, čo znamená viacero pracovných mechanizmov. Pár kilometrov idem s miešačkou, potom s náklaďákom, kde mi len pupkatý vysmiaty muž stihne vysvetliť, že musím jesť veľa mäsa a piť kumus, kobylie fermetované mlieko s príchuťou údenín.
Blíži sa obrovský čierny hummer, pre istotu ruku nezdvihnem. Aj tak ale zastaví, priateľský pediater z Almaty s manželkou komunikuje cez vysielačku so svojim bratom v druhom aute, popritom mi porozpráva, že ich vzadu spiace dieťa sa narodilo po umelom oplodnení. Všeobecne mám po tomto dni výnimočnú skúsenosť, Kazaši sú naozaj neskutočne príjemní ľudia.
V Saty očakávam homestay... namiesto toho sa ocitnem v plne obsadenej izbe s posteľami. Ako som neskôr zistil, v krajine funguje domáci cestovný ruch a na víkend chodia do Saty plné zájazdové autobusy. V nedeľu večer však všetci odchádzajú, ostávam sám. Relatívne, v rodine je šesť dcér, z ktorých dve najmenšie sa na mňa rady chodia pozerať. Nerozprávaju. Ešte majú strašne zábavné mačiatko. A dve kravy s koňom. Tie ale do mojej izby nechodia.
Dom je obyčajný, taký klasický vidiecky. Biele steny, vychodené koberce, nedokončená prístavba, voda tečie slabým prúdom, toaleta je vonku. Ani dedina neočarí, treba mať kus šťastia, ak chcete nájsť obchod otvorený, inak je nutné zazvoniť. Čo mi je trochu blbé, keďže ani neviem, či vlastne vnútri bude niečo rozumné na kúpenie. Cintorín je zaujímavý, podobný štýl, ako som videl v Kirgizsku, aj keď nie tak pekný.
Ráno kráčam k 14 km vzdialenému jazeru Kaindy. Vytrvalo odmietam ponuky na odvoz, jeden džíp sa dokonca vráti, zjavne zo strechy trčiaca žena mužovi prikázala, nech mi ešte raz pomaly vysvetlí, že ma chcú zadarmo odviezť. Samozrejme, po minúte svoje rozhodnutie oľutujem. Keď sa musím vyzuť a prebrodiť ľadový potok, utrpenie. Inak si užívam krásnu prírodu, lúky vystriedali brezové háje, potom majestátne smreky.
Kaindy je originálne jazero. Vzniklo pred viac ako storočím, keď po zosuve pôdy potok zaplavil dolinu. Holé kmene smrekov dodnes trčiace z vody pripomínajú potopenú bájnu flotilu. Pod vodou pritom stromy stále majú vetvy s ihličím, zvláštne príťažlivé miesto.
Naspäť sa vraciam rovnakou cestou, aj preto po dvoch kilometroch prijímam možnosť naskočenia do auta. A možno som lenivý. Opäť bohatý pár, muž majiteľ lekární, žena v domácnosti. S ňou by som si ale nerozumel. Vraj som šialený, keď som išiel sám do hôr. Akoby bol za každým kríkom medveď. A nie za každou zákrutou džíp. Výlet sa jej moc nepáčil, lebo len pre jedno jazero sa musí trmácať 14 km po poľnej ceste. Pri jazere Kolsai to bolo lepšie, tam došli pohodlne až k brehu. Almaty nemá rada, lebo v meste sú stále zápchy. Metro jej nevyhovuje, je príliš krátke. A autobusmi nechodí, lebo niekedy musí stáť natlačená pri okne. Len som nepochopil, ako sa vlastne teda presúva. Peši to ale asi nebude.
Tri jazerá Kolsai sú ďalej, k prvému z nich sa chcem odviezť. Môj domáci mi vybaví odvoz dodávkou s chlapmi na stavbu, potom pár km prejdem peši, kratší stop a znova trochu kráčam. Po víkende je citeľne menej turistov. Aj dnes, rovnako ako včera, platím za vstup 727 tenge, necelé dve eurá. Nerozumiem, ako k takto presnému číslu prišli. Nižší nominál ako 5 som ešte v Kazachstane nevidel. Asi nejakým exaktným prepočtom zo starého kurzu dolára.
Jazero je obklopené strmými svahmi, mení farbu v závislosti od slnečných lúčov. Ešte krajšia a idylickejšia scenéria ma čaká po dvojhodinovom výstupe k ďalšiemu jazeru. Tu vládne kľud a duch lesov, prístup je možný len na koni. Ležím na lúke, pozorujem vodu, občas zaspávam.
Vedľa jazera je postavený čudný stanový tábor liečiacich sa ruských alkoholikov, ktorí sa tu dali na vieru v boha. Čo iné im ostáva, aj ryby je zakázané loviť. Ďalšími obyvateľmi je skupina siedmych vojakov. Asi by mali byť rozlezení po horách, no to im príliš nevonia. Žiadneho turistu nechcú pustiť ďalej, hoci oficiálne to je dovolené, toto pohraničné pásmo je prístupné. Slušne, hoci v rukách so samopalom, sa všetkými možnými výmyslami snažia odhovoriť od cesty k tretiemu jazeru. Ich cieľ je jasný- vyhnúť sa problémom. Prednedávnom vraj pustili Francúza. A ten šikovný si to namieril cez hrebeň do Kirgizska, kde ho odchytili. A problémy boli na svete. Aj mi to vyhovuje, až tak sa mi nechce znova stúpať. A ako sa ukáže, vlastne som mal šťastie.
Stopovanie naspäť do Saty od prvého jazera sa totižto ukáže nečakane náročné. A to na parkovisku som optimistom. Spočítam autá- 13- v pohode, určite väčšina z nich tu neprespáva, v mysli sa teším. Pomaly sa vyberiem dole kopcom, nebudem len tak stáť a čakať. Prvých 15 minút bez jediného auta. Trochu zneistím. Hodina, stále nič. Pridávam do kroku.
V diaľke vidím pri ceste sedieť Kazacha. Konkurencia. Začnem sa motať najpomalšie ako to ide, v potoku si naberiem vodu, sadnem na múrik 20 metrov pred ním. Taktika sa oplatí, ide auto. Mávam. Nezastaví. Ale ani jemu. Ešteže tak.
Kráčam ďalej. Občas ma aj niečo obieha, no buď je auto plné, alebo sú vnútri vojaci. A s tými sa zrovna nekamarátim. Zastaví džíp. Len aby mi vodič povedal, že za 600 metrov z cesty odbočuje. Dnes mám fakt smolu. Po viac ako desiatich prejdených kilometroch, už na hlavnej ceste pred dedinou, ma zoberie miestny chalan. Zo zamýšľanej prechádzky bol tak nakoniec takmer 30 kilometrový výlet, no určite jazerá Kolsai aj Kaindy stoja za návštevu. Kazach však vnútri auta nie je. Dúfam, že cez noc pri ceste nezmrzol.
