Chytanie vlka a iné pamírske dobrodružstvá

Autor: Tomáš Skukalík | 8.8.2017 o 19:41 | Karma článku: 6,18 | Prečítané:  458x

Nečakané, ale aj v Tadžikistane možno zažiť safari. A bezplatné. Načo chodiť do Afriky. Stačí trekovať v Pamíre. 

Murghab, druhé najväčšie sídlo provincie Gorno- Badakshan, je zaspatým mestom na konci sveta. Zaujímalo by ma, ako vzniklo. Čo ľudí motivovalo sa tu usadiť. V minulosti bol asi tým dôvodom obchod. Dnes sa už poloha Murghabu nezdá tak výhodná. 

Dediny v okolí spočítate na prstoch jednej ruky. Pod pojmom okolie si pritom treba predstaviť pár hodín cesty džípom. Najbližšie mesto, či už Khorogh, Kašgar v Číne alebo Oš v Kirgizsku, je vzdialené minimálne 7 hodín cesty. Nadmorská výška 3500 m.n.m., chladné zimy, no bez paliva, všetky kríky v okolí dávno vyklčované. O stromoch sa ani nesníva. Elektrina sa zapína o ôsmej večer na dve hodiny, vodu nosia ženy v kýbloch zo studne na ulici. V okolí rieky je síce zeleň, nepestuje sa však nič. Je pre mňa záhadou, z čoho tu ľudia žijú, sebestační nie sú, ceny takmer ako u nás (dopravné náklady nepustia). Odpoveďou môže byť len Rusko. 

Rýchlo získam dojem ghetta. Domy ošarpané, mnohé zmenili pôvodnú bielu farbu na hnedú od blata, iné sa s omietkou ani neunúvali. Ulice špinavé, s ležiacimi psami, prepletené drátmi. Duch minulosti stále žije, hlavnou je Leninova ulica, socha Vladimíra Iljiča v tradičnej póze nesmie chýbať. Pokus o park skončil vysušenými hnedými záhonmi. 

Ako vždy, ľudia sú zaujímaví. Pestrá zmeska, Tadžici, Pamírčania a Kirgizi, s kozou briadkou v tradičných vysokých zdobených klobúkoch. Viac náboženskí, mnohé ženy so šatkou omotanou okolo tváre. Zhlukujú sa pri bazári, dvojrade lodných kontajnerov a všemožných plechových búd. Plus dve murované jurty udržiavajúce istý chlad, v jednej sa predáva mäso, v druhej mliečne výrobky. Unikátne miesto, ktoré asi inde na svete neuvidím. 

Nastavím budík na 6:30, o siedmej má pre mňa prísť džíp, no hodinu predtým ma budí klopanie na okno. Teda, presné časové údaje sú diskutabilné. Podľa sprievodcu som vedel, že Murghab by mal byť o hodinu posunutý. Avšak vševedomý google tvrdil niečo iné. Moja domáca z guesthousu takisto mala na hodinkách rovnaké čísla ako ja. Nechápem, ako je možné, že v jednom meste žijú ľudia s rôznymi časmi. Ale aj to vypovedá o Murghabe. 

Veziem sa do jurtového tábora pastierov v doline Pshart, odkiaľ chcem prejsť cez 4731 m.n.m. vysoké sedlo Gumbezkul do údolia Madiyan. Vodič zrazu skríkne: ,,Vlky!" Asi 50 metrov od nás si vykračuje dvojčlenná svorka. Hlasno zatrúbi, nech ich odplaší. V tom jeho kamarát zo zadného sedadla ukazuje v eufórii k potoku. Motajú sa pri ňom štyri mláďatá. 

Šofér strháva auto z cesty a mieri priamo na vĺčatá. Tie sa rozbehnú, jednému odreže cestu. Prenasledujeme ho. Ešte za jazdy Kirgiz vyskakuje a rozbehne sa za malým vlkom. Krátky súboj a vĺča drží za krk, to len bezmocne cerí zuby. Rýchlo sa obzrie cez plece, či neprichádzajú rodičia. Medzitým pribehne šofér s vrecom. 

Chalani sa vytešujú. Vĺča vraj predajú za kopu peňazí. Ja som tak trochu v šoku. Adrenalínový zážitok, no aj mi je vĺčika ľúto. Prišiel o slobodu. Hlavou mi víria rôzne myšlienky. Či dokáže matka vycítiť, že jej unesené dieťa bolo pár cm odo mňa. A či sa potom vyberie do hôr za mnou ho nájsť. Prípadne sa aspoň pomstiť. 

Dorazíme do tábora, pozývajú nás dnu, do nádherne zdobenej jurty. Neviem, či to bolo naaranžované, či šofér vopred zavolal, že privezie turistu (ja tu mobilný signál nemám), no žena vôbec nevyzerá byť v pracovnom odeve. Krásne čierne šaty pretkávané zlatými vláknami by sa skôr hodili na nejakú nomádsku módnu prehliadku. Ihneď sa na obruse predo mnou kopia misky. Jačie mlieko, kefír, maslo, tvaroh, k tomu pečivo a čaj. Predovšetkým jačie maslo je ozajstnou delikatesou, neuveriteľne chutné. 

Myslím, že chalani sa rozprávajú aj o mne. Vidia, aký som zarazený. Že zvažujem návrat džípom do mesta. Všetky tie varovania o vlkoch boli zjavne pravdivé. Pýtajú sa, či mám pištoľ. Jasné, že aj svoj slzný plyn som v rannom zhone zabudol. Dostávam radu. Keď zbadám vlky, mám si rýchlo spraviť hromadu kameňov. Veľkých. A dobre triafať. 

Nakoniec vyrážam zeleným údolím. Upokoja ma voľne sa pasúce jaky. Sú bez dozoru, snáď to s vlkmi nebude až také vážne. Alebo si na jaky netrúfnu? Obdivujem tieto zvieratá. Možno sú to len chlpaté kravy. No majú v sebe istú honosnosť, aristokratickú hrdosť. Divokosť. 

Svište si zo mňa robia žarty. Hvízdajú, stále sa vystrkujú zo svojich nôr. Vždy ma ten pohyb trochu vyľaká. Skenujem okolie. Už aj tie jaky mi prestávajú byť sympatické. Akosi podozrivo na mňa spod rohov zazerajú. A to som mal pritom vymyslený geniálny plán. V prípade príchodu vlkov sa skryť medzi stádo jakov. Snáď ma ochránia. Alebo ešte odvážnejšia eventualita. Kirgizským národným športom je pólo na jakoch s mŕtvolou kozy. Hodnotím, ktorý by asi tak nenamietal. Veď ja ani veľa nevážim. 

Na vlky zabudnem až pred sedlom. Posledné stovky výškových metrov sú náročné, pohyblivá suť, chodník žiadny, nadmorská výška. Odmenou sú výhľady na štíty a doliny Pamíru. Zostup je rýchly, pri bystrine si chcem ľahnúť do trávy, oddýchnuť. No vtedy znova vhupne myšlienka. Asi by nebolo zábavné otvoriť oči a zazrieť nad sebou vlčiu tlamu.

Aj tu nachádzam pastierov, tento tábor je však biedny, jedna jurta, dva stany, stádo kôz. Privítajú ma psi, nevyzerajú na šteňatá, ak tak riadne prerastené, no ich cieľom je zhodiť ma na zem a hrať sa. Pastieri všetko flegmaticky pozorujú. Rovnaký prístup majú asi aj k svojim psom. 

Po šiestich hodinách a 20-tich km som v údolí Madiyan. Naspäť do Murghabu je to ďalších 19 km, už ale po rovnej poľnej ceste, no ako vidím, celkom nudnou krajinou. Vyrazím s predstieraným entuziazmom, môj šťastný deň trvá, po pár km ide okolo auto z jedinej maličkej dedinky v celej doline. V rozpadnutejšom som asi nikdy nešiel, po niekoľkých roztláčaniach a technických prestávkach ale dorazíme. 

Tento deň naozaj hodnotím vysoko pozitívne. Vždy som túžil vidieť v prírode tri zvieratá- jaka, hrocha a vlka. Iracionálny pocit. A dnes hneď dve naraz, hoci s jakmi už mám skúsenosť z Himalájí. Že tu budú hrochy, v to nedúfam. 

Z vlkov som ale zmätený. Vždy som ich pokladal za nočné zvieratá, ktoré sa človeku oblúkom vyhýbajú, pokiaľ to je len trochu možné. Viem, že aj keby som si zaplatil pozorovanie s ekológom napríklad do Polonín, šanca reálne uvidieť vlka by bola mizerná. Režiséri dokumentu Vlčie hory by mohli rozprávať. Príbehy zo starých slovenských rozprávok... boli podľa mňa na strašenie detí. Teraz ale uvažujem. Ako to vlastne je? Naozaj by hladný vlk napadol človeka bez príčiny? Kto vie, budem rád, nech odpovie v diskusii. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.


Už ste čítali?