Tadžikistan- túra farebným Pamírom

Autor: Tomáš Skukalík | 4.8.2017 o 7:12 | Karma článku: 6,74 | Prečítané:  1723x

Cesty žigulim, kamiónom a po vlastných nohách náhornou plošinou Pamíru. Pozrite si fotky a príbehy z opustenej, no podmanivej krajiny. 

Je nedeľa, ženy sú v uliciach Langaru a zametajú. Mne to pripadá skôr ako spoločenská aktivita vírenia prachu. Môj týždenným pobyt v údolí Wakhan končí. Bol nezabudnuteľný. Ako spomienku si odnášam aj výzor drogovo závislého, po rukách mám stovku štípancov, ktoré vôbec nemiznú. Fenistil je brak. A to som pritom komára ani poriadne nevidel, nepočul. Len každý deň si našiel nové prírastky. 

Potrebujem sa z Langaru dostať na Pamir highway, odkiaľ začnem trekovať. Spojnica existuje, je však šialene málo frekventovaná. Tadžici ani kamióny ju vôbec nepoužívajú, cestou prejdú za deň 1-2 turistické džípy. Tvrdý oriešok na stopovanie. Navyše, pravdepodobne by boli plné, ak by aj nechýbala ochota. Počas celého dňa sa nezjaví turista idúci mojim smerom, nevidím inú možnosť, ako si zaplatiť sólo jazdu. 

Džíp by bol krutý zásah do rozpočtu, vymyslím alternatívu. Dedinou sa premáva frajer na starom ruskom žiguli, súhlasí, že ma odvezie za 50€. Po odpočítaní nákladov na benzín by mohol zarobiť 15-20€. Ak neostaneme niekde visieť. Ako sa mu to stalo ihneď po našom rozhovore, uviazol uprostred križovatky. Vravím si, ja peši dôjdem, ale čo bude s jeho veteránom...Len dúfam, že vie, čo robí, a že sa s niekym poradil, či je jeho auto schopné cestu prejsť. On sám tak ďaleko nikdy nešiel. Čaká nás 110 km po horách, bez jediného obývaného domu, s jednou vojenskou kontrolou. Za Langarom už nie je prakticky nič, len na afganskej strane wakhanského údolia žijú v dolinách Malého Pamíru úplne odrezaní kirgizskí pastieri, jedna z najviac izolovaných komunít na svete. 

Chalan si nakoniec radšej prizval ako posilu aj kamaráta. Spočiatku sa na môj vkus príliš často prežehnáva a otvára motor. Spodkom chytené kamene takisto nepridávajú na istote. Cesta je ale slušne upravená, mladík zručný šofér, zvláda nástrahy. 

Chalani ma vyhodia na križovatke s Pamir highway. Legendárna cesta z kirgizského Ošu do Dušanbe bola postavená Sovietmi v 30.-tych rokoch minulého storočia na vojenské účely, dnes je magnetom pre mnohých dobrodruhov, možno každý druhý cyklista ju túži prejsť. Jedna z najvyššie položených ciest sveta (sedlo Ak-Baital- 4655 m.n.m.) sa vinie nádhernou scenériou celým Pamírom, takisto je podstatne dostupnejšia ako čínsko-pakistanská Karakoram highway. 

Pozorujem plaziace sa kamióny, takmer všetky z čínskeho Kašgaru s tadžickými vodičmi. Jeden stojí, čaká na mechanika, šofér ma pozýva do kabíny na čaj. Páči sa mi, ako v Tadžikistane volajú Číňanov- Kitajci. Je zhrozený z môjho plánu, ruky si prikladá k hlave a naznačuje vlka. Vraj ich je v horách kopa, hladných. Radí mi si postaviť stan v skružiach, cez ktoré v období dažďov tečie voda popod cestu, a vchody zapratať kameňmi. No neviem. Akosi sa mi zdá jeho návrh pritiahnutý za vlasy. Už len kde asi tak v horách nájdem skruž, nehovoriac o tom, že by asi nešlo o zrovna príjemné miesto. Rozhodnem sa, že si jedlo skryjem pod kamene pár metrov od stanu. To keby vlky fakt dostali náhodou chuť na môj chleba, keksy, snickersky a sušené ovocie. Nakoniec ale ani to neurobím. A ozaj, ešte mám pár bonbónov, ktoré som kúpil pre pamírske deti... a teraz ich začal sám vyjedať. Motív bol ale dobrý. 

K jazeru Bulunkul a rovnomernej dedine s dvadsiatimi domami vedie poľná cesta. Stretávam novozélandského motorkára, pred 10 rokmi prvý krát navštívil krajinu, kúpil si tu stroj... a odvtedy tu má motorku odparkovanú a počas každej dovolenky chodí jazdiť po Pamíre. Tadžická príroda vie človeka naozaj chytiť za srdce. 

Mrholí. Jasná obloha, a nado mnou jeden malý čierny oblak, ako neskôr zistím, bežná situácia v Pamíre. Pristaví sa priateľský švajčiarsky hipisácky pár v stredných rokoch, odolám ale vábeniu, dnes mám chuť si túru odšlapať, vzdialenosť neveľká a do súmraku ďaleko. No hlavne, mesačná krajina východného Pamíru má neopakovateľné kúzlo. 

Ktoré ešte násobne zosilnie pri jazere Bulunkul. Plné rýb, vodného vtáctva, obklopené fascinujúcimi horami. Menej ma už teší prítomnosť komárov, s ktorými zvádzam zúrivý boj pri stavbe stanu. Prekvapuje ma vysoká návštevnosť, pri jazere okrem mňa prespia posádky štyroch džípov. 

Ráno sa dočkám sladkej pomsty za všetky príkoria. Komáre sa pokúšali dostať do stanu, prenikli však len pod prvú protidažďovú vrstvu. Tam ich pekne po jednom všetkých zabíjam, komárie Waterloo. No iba vyrovnávam skóre. Škoda len, že mraky premohli slnko, zo v sprievodcovi sľúbených odrazov lúčov na hladine tak nie je nič. 

Cestou k jazeru Yashikul technicky vzaté vchádzam do národného parku, potrebné je povolenie. Upozorňuje na to aj veľká tabuľa. Teda pravdepodobne, je zvalená na zem. Povolenie samozrejme nemám. Po patáliách s ruskými vízami som akosi rezignoval na byrokraciu, stratil energiu. 

Väčšie starosti mi robia útoky piesočných múch. Nezdajú sa byť nebezpečné. No ich zjavným cieľom je si posadať na celé moje telo. Čo nepokladám za žiaduce. Zdiaľky musím vyzerať dosť smiešne, v kolečkách okolo seba mávajúc rukami. Zbavím sa ich, až keď vybehnem na útes nad riekou, s výhľadom na jazero Yashikul. 

Kráčam kilometre rovnou planinou v nadmorskej výške tesne pod 4000 m.n.m., moju prítomnosť si svište ohlasujú neprestajným hvízdaním. Okolité kopce hrajú farbami, zelenou, žltou, oranžovou, hnedou či červenou. Úchvatné divadlo. Menej už gejzír, zo zeme trčiaca hrdzavá rúra s vodou. 

Akurát ležím v rámci obednej siesty na karimatke, keď prichádza cyklista. Rozpráva mi o rojoch komároch, na ktoré narazil v kaňone. Ihneď máme tému, spoločný nepriateľ vždy zbližuje. 

Hory pomaly ubúdajú, východný Pamír je v podstate púštna náhorná plošina, ako Tibet. Blížim sa ku kaňonu, na útese nad ním zastavujem. Potrebujem nazbierať fyzické sily na rýchly postup. Obliekam si dlhé nohavice, mikinu, zapínam ju až po bradu. Ktorú si najskôr pricviknem. Na hlavu bufka, ani uši komárom nenechám. Ruky v strehu, pripravené odraziť každý nálet. 

Zostupujem k rieke. A nič. Nula komárov. Asi medzi sebou vedia komunikovať na diaľku a dozvedeli sa, že svoju kožu nepredám lacno. Na druhom brehu zbadám archeologické nálezisko. Poobzerám budovy, nájdem idylické miesto na stan. Až po dostavaní si uvedomím, že som vedľa bývalého cintorína. Aspoň duchovia odoženú vlky. 

Posledných 15 km je náročnejších, ako som predpokladal. V noci som kvôli nadmorskej výške nespal, nedokážem si ani predstaviť niečo zjesť. Mám len pol litra vody, špinavá rieka a močiare sú nepoužiteľné. Navyše, komáre som podcenil. Len čakali, kedy budem oslabený. Kilometrový beh rojmi mi zoberie zvyšky síl, zhadzujem batoh a štverám sa do bezpečia svahu. Kyslíkový dlh dobieham ďalšiu hodinu. Vo vzduchu jednoducho nie je dosť kyslíka. 

Krajina sa stala trochu nudnou. Vyprahnutá rovina, strácam v nej často trasu aj smer. Dnes by som aj privítal džíp, no Murphyho zákony fungujú. Domotám sa do vytúženej dedinky Alichkur a zvalím sa na lavicu v reštaurácii. Dobre, pocestnej vývarovni.

Keď sa dám do poriadku, sadnem na múrik pri ceste, dnes by som chcel ešte dostopovať po Pamir highway do Murghabu, cca 100 km. Hodina ubehne, nič. Prichádza kamión, nasadnem, po kilometri šofér ukazuje, že sa ide najesť. A opraviť kamión, podebatovať s kolegami, všetko v kľude, dopraje si dvojhodinovú prestávku. 

Našťastie, ideme pomerne rýchlo. Kamión aj s návesom sú totižto prázdne. Aj to svedčí o tadžickej ekonomike. Z čínskeho Kašgaru odchádzajú plné tovaru.... vracajú sa bez neho. Neekonomické... ale exportovať proste nie je čo. Vyhovuje mi aj netradičná mĺkvosť vodiča, na komunikáciu som unavený. Z vyvýšeného pohodlia kabíny pozorujem opustenú hnedú krajinu východného Pamíru. 

Pár info pre teoretických záujemcov o tento nevšedný zážitok, neoľutujete. Trek má celkovú dĺžku 60 km, možno si ho skrátiť odvozom k jazeru Bulunkul. Trasa vedie po rovine, dá sa ľahko prejsť aj na bicykli. Netreba podceniť situáciu s vodou, prístup k nej je len v rieke medzi jazerami. A asi ani vlky.... pri obede mi šoféri vravia, že pred mrsiacom nejaká Angličanka okúsila ich zuby. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum AKO: Uhrík v Nitre výrazne zaostáva za súčasným županom Belicom

Súčasní župani majú podľa prieskumu agentúry AKO najlepšie vyhliadky uspieť v župných voľbách.

SVET

Schwarzenberg pre SME: Okamura či Kotleba, všetko rovnaká háveď

Babiš môže ohroziť demokraciu, tvrdí.

KOMENTÁRE

Akých čudákov tie župné voľby priťahujú

Kandidáti sú najlacnejšou investíciou a ľudia sú hlúpi a zábudliví.


Už ste čítali?