Stredoázijský Pamír je jednou z najodľahlejších oblastí sveta. Ešte koncom 19.storočia územie nepatrilo nikomu. Svojim tradičným životom si tu pokojne žili miestne kmene. A nikto oň ani nemal seriózny záujem, keď Briti s hrôzou zistili, že hranice Afganistanu a Číny sa vlastne nedotýkajú. Čo ponúkalo priestor Rusom na ďalší postup až ku územiu vtedy britskej Indie. Nakoniec sa našlo šalamúnske riešenie. Pamír bude síce prenechaný Rusku, no zároveň sa umelo predĺžilo územie Afganistanu o dlhý smiešne pôsobiaci pásik, nazývaný Wakhanský koridor. A tým sa na veky vekov tieto dve ríše oddelili. Len si pozrite zbližšia mapu sveta, nádherný príklad, ako mocnosti ovplyvňovali osudy miestnych etník. A kreslili si hranice od stola. Dôsledky vidíme trebárs v Sýrii.
Ono, ovládať Pamír nie je žiadnou výhrou. Ešte aj dnes ide o dopravne mimoriadne ťažko dostupné územie, bez nerastných zdrojov, v podstate len starosti a náklady. Cesta z Dušanbe do centra oblasti v Khoroghu trvá džípom 12 hodín. V tom lepšom prípade, ak sa cesta po daždi neprepadne do rieky, ako sa stalo aj toto leto. Oprava trvá niekoľko týždňov, k dispozícii je našťastie náhradná trasa, ktorú zosuv pôdy zavalil len na pár dní. Opačným smerom, do kirgizského Ošu, nie je situácia o nič ružovejšia. Asfalt na vozovke síce už nechýba, no v aute strávite okolo 18 hodín.
Administratívne Pamír v podstate predstavuje Autonómny región Gorno-Badakšan (skrátene GBAO) , jednu z provincií Tadžikistanu. Samozrejme, tú najchudobnejšiu, hornatú perifériu, na ktorú Dušanbe tak trochu kašle. Rozlohou väčšia ako Slovensko, s len približne 230 000 obyvateľmi. Vzťahy s centrálnou vládou sú vlažné aj z iných ako finančných dôvodov. GBAO vyhlásil nezávislosť na začiatku občianskej vojny v roku 1992, bol baštou opozície, mnohí Pamírčania sa nechali ochotne zlákať na boj. Posledné nepokoje vypukli v roku 2012, hoci išlo viac-menej o lokálny spor, turisti týždeň nesmeli vychádzať zo svojich hostelov, kým armáda dostala situáciu pod kontrolu. K nadšeniu Pamírčanov nad ústrednou vládou nepridal ani rok 2011. V rámci urovnania starých sporov a dlhov prenechal Tadžikistan 1000 km štvorcových svojho územia Číne. Pochopiteľne, odrezalo sa z oblasti GBAO, hrdí Pamírčania stratu vlastnej pôdy doteraz nesú ťažko.
Zároveň ide o jeden z najprívetivejších a najpohostinnejších národov sveta, žiadne dieťa si nenechá ujsť príležitosť pozdraviť cudzinca a zakývať mu, hoci by pritom malo vypadnúť z okna, pozvania na čaj sa hrnú z každej strany. Ľudia sa radi pristavia na kus reči na ulici, ženy sa aspoň usmejú. Veľká väčšina je úprimných, aj keď občas v kútiku duše Pamírčania kalkulujú, vedia, že turisti na oplátku trochu prilepšia ich neutešenej finančnej situácii.
Každá z dolín Pamíru má svoj vlastný jazyk, vyvinutý stáročnou izoláciou, úplne odlišný od vedľajšieho údolia. Na spoločnú komunikáciu používajú úradnú tadžickú reč, ktorá sa vyučuje v školách, v súkromí rodín či na dedinách sú ale preferované lokálne dialekty. Muži nosia jednoduché lacné oblečenie, nohavice, tričko, ženy si skrášlia vlasy šatkou. Nezahaľujú si tvár, prístup k náboženstvu je dosť osobitý.
Opäť ide o dôsledok odľahlosti regiónu, islamizácia preto nebola tak silná, ľudí ovplyvňoval aj budhizmus. Dnes sú Pamírčania stúpencami Nizari Ismaili, jednej zo šiítskych vetiev islamu, možno tej najliberálnejšej v našom ponímaní. Cieľom je eliminácia chudoby a nastolenie sekulárneho pluralizmu, postavenie žien sa neustále zlepšuje. Imámom, čiže náboženským vodcom, je Aga Khan IV., vo Švajčiarsku narodený britský milionár. Človek, ktorého každý Pamírčan doslova miluje, nepovie na neho krivé slovo, jeho prejavy sú národným sviatkom. Aga Khan región GBAO naozaj podporuje, prakticky všetky zrekonštruované budovy nesú pečať jeho nadácie, v Khoroghu je aktuálne pred dokončením nová univerzita postavená z jeho súkromných zdrojov, ide o akéhosi mecenáša Pamíru.
Život tu ale nie je ľahký. Plat učiteľa 80€, vysokoškolsky vzdelaný človek na administratívnej pozícii v Khoroghu si mesačne prilepší o stovku. Pri cenách potravín blízkych našim je jasné, že prežiť sa takmer nedá. Exodus obyvateľstva je ešte výraznejší ako v ostatnýc častiach Tadžikistanu. Väčšina mužov v produktívnom veku pracuje v Rusku, na získanie povolenia im stačí zvládnuť test z ruského jazyka. Tí zvyšní pašujú drogy z Afganistanu, trasa následne vedie cez Kirgizsko na ruský trh. Po hraniciach občas patrolujú skupinky tadžických vojakov. Vzhľadom k jej dĺžke a miestami rozliatej plytkej rieke ide však skôr o symbolickú účasť. Väčší zmysel majú cestné kontroly.
Rodiny sa snažia byť maximálne sebestačné, jedna krava a pár sliepok sú najcennejším majetkom, okolo dedín obhospodarujú políčka so zemiakmi alebo pšenicou. Šťastím je dostatok vlahy, bystriny stekajúce z dolín Pamíru sú dômyselným systémom kanálov distribuované pomedzi jednotlivé domy. Ich majitelia potom len spravia dočasnú hrádzu na správnom mieste, posunú niekoľko kameňov, nechajú tak zatopiť svoje pole, aby neskôr to isté spravil sused s tým svojim.
Typický pamírsky dom má štvorcový pôdorys, vnútri centrálnu štvorcovú plochu s nízkym stolom, okolo ktorej je podlaha vyvýšená asi o pol metra, pokrytá kobercami. Na týchto miestach sa spáva, jedna strana skrýva v podlahe zakomponovanú piecku na prípravu chleba. Bohatšie rodiny majú koberce zavesené aj na stenách, prípadne aspoň plagáty, kľudne s gýčovými prímorskými motívmi. Strop je podopretý štyrmi vyrezávanými stĺpmi, v jeho strede je jediné menšie okno, vystúpené v trojuholníkovom tvare, čo uľahčuje otváranie v zime. Samozrejme, ak si to rodina môže dovoliť, k tejto centrálnej časti sú pristavené ďalšie miestnosti, na spanie pre deti či pre domáce zvieratá.
Mnoho domácností v Pamíre prešlo istou formou tréningu od miestnej turistickej organizácie PECTA. Naučili ich základné anglické výrazy, level minimálnej hygieny, ktorý turisti vyžadujú. Aj preto možno takmer v každej malej dedine nájsť minimálne jeden homestay, 10-15 USD za ubytovanie so stravou je pre Pamírčanov vrelo vítaný, hoci nepravidelný príjem.
Centrom Pamíru a prakticky jediným skutočným mestom je tridsaťtisícový Khorogh. Postavený na svahoch nad riekou Gunt má svoje osobité čaro, hoci množstvo zničených domov vzdialene evokuuje vojnovú zónu. Múzeum zavreté, obohnané plechovým plotom, funkčný bankomat nenájdete. Možno niekedy s kusom šťastia. Po uliciach sa potulujú veľké psy, znudené, v noci svieti každá tretia lampa, pár panelákov je dávno vybývaných. Množstvo džípov, hromadnú dopravu zabezpečujú dve linky každú chvíľu premávajúcich maršrutiek.
Srdcom Khoroghu je bazár, pred ktorým paradoxne pravidelne vznikajú dopravné zápchy. Jeho časť je kontajnerová, praktické, aj keď neestetické riešenie. Neďaleký pekne upravený park ma pobaví vskutku osobitým pravidlom pre návštevníkov: ,,Nedovoľte svojim hospodárskym zvieratám sa pásť na tráve."
Sedím v tieni na lavičke, príde ku mne žena a bez váhania vedľa usadí svoje tri deti. Vraj ide do banky a nech na ne zatiaľ dám pozor. Vráti sa za viac ako pol hodiny. Medzitým sa ako tak snažím udržať deti pomocou čerešní. Podobné správanie je úplne bežné. Akonáhle niekto vojde do plnej maršrutky a drží niečo v rukách, bez opýtania to položí najbližšej sediacej osobe do lona. A je úplne jedno, či ide o dieťa, melón alebo debničku kuriatok.
Do mesta naschvál prichádzam pred víkendom, chcem zažiť nedeľný afgánsky bazár. Hoci nikto mi nevie povedať, či sa uskutoční. Možno. Situácia v Afganistane je aktuálne napätá. Bude sa vedieť ráno. Asi to závisí od toho, ako sa pohraničiari vyspia.
Bazár bol pôvodne mienený najmä ako podpora ešte chudobnejších obyvateľov Afganistanu. Obe strany, rovnako ako aj turisti, mohli vstúpiť do vyhradenej stráženej zóny bez víz. Bazár v Ishkashime sa konal na afgánskej strane, posledné dva roky je však zavretý, ten v Khoroghu je na ostrove v strede rieky Panj, oficiálne tadžickej pôde.
Napriek zmiešaným informáciam nasadám do maršrutky idúcej daným smerom. Po dlhšom blúdení opatrne vchádzam do hraničnej budovy. Strážnik so samopalom sa len usmeje, kývne, nech idem ďalej. V budove postavenej z nemeckého grantu nachádzam možno 40 predajcov. Z toho štvrtinu Afgáncov. Všetko starí ľudia, ktorých tu všetci za tie roky zjavne poznajú, iných nepustia. Ich tovar je rovnaký. Bylinka, ktorou sa po vyvarení vo vode potiera tvár. Čierne uhlíky kužeľovitého tvaru slúžiace ako očné tiene. A červené ozdoby do vlasov, tradičná ozdoba na afgánskych slávnostiach.
Bazár sa hemží vojakmi. Tí afgánski síce majú pofidérne topánky, no ich bledo zeleno-šedo-hnedá uniforma musí dokonale splývať s okolitými vrchmi. Zato tadžická je na smiech. Takmer krikľavé farby, vyzerá akoby zo skladov americkej armády z vojny vo Vietname. Tam by sa možno hodila. Celkovo bazár nie je ničím výnimočný, no ide o jedinečnú príležitosť na kontakt s Afgáncami, hoci minimálny.
