Dušanbe- hlavné mesto Tadžikistanu

Autor: Tomáš Skukalík | 19.7.2017 o 17:40 | Karma článku: 10,87 | Prečítané:  4328x

Čo možno vidieť v Dušanbe? A keďže toho veľa nie je, pridávam ďalšie veselé príhody z ruského veľvyslanectva. 

Moje prvé dojmy z tadžického hlavného mesta nie sú príliš priaznivé. Prázdne ulice lemované nesúrodými domami. Snaha o kopírovanie klasicizmu. Nudné, bez ducha či myšlienky. Mnohé parky rozkopané, plné hliny. Starostom Dušanbe je syn prezidenta Emomaliho Rahmona, ktorý krajine vládne od roku 1994. Voľby vyhráva absolútne suverénne, no starne, pomaly pripravuje pôdu pre nástupcu. Syn musí ukázať, že je najvyššieho postu hoden, tak sa pustil do masovej prestavby. 

V parkoch sú všade zvieratká. Žiaľ, nie tie živé. No rád by som vedel, ktorého architekta aká múza kopla, keď pokladal za ideálne umiestniť pred budovu Národnej opery a baletu maketu jelenčeka. Alebo žeby bol starosta vášnivým poľovníkom? 

Ľudí však musím opäť len vychváliť. Hoci je to trochu vtipný pohľad, vidieť v noci vedľa seba na chodníku ženu v tradičných šatách a ženu na opätkoch s holým bruchom. Také je ale Dušanbe. Na zastávke sa ma bez opýtania ujíma mladý chalan, vysvetľuje, na ktorý trolejbus mám nastúpiť, koľko zaplatiť, ešte vodičovi pripomína, kde mám vystúpiť. Hľadanie booknutého hostelu sa mi zdá byť márnym bojom. Ulice v Dušanbe sú poprehadzované, akoby poposúvané, vôbec nekorešpondujú s mapami. Oddychujem na obrubníku, prichádza muž a nakladá ma do svojho jeepu. Pol hodinu sa vozíme po štvrti, kým ma vyloží pred mojim hostelom. 

Večer smerujem do Parku víťazstva, klasický sovietsky monument pripomína II.svetovú vojnu. Samozrejme, s rokmi 1941-1945. Mimochodom, môj ruský spolucestovateľ mal heslo na domácej wi-fi sieti 01091939. Tak oddeľoval vzdelaných kamarátov... od tých menej. 

Centrom Dušanbe sa tiahne príjemná Rudaki Avenue, lemovaná alejami stromov, s množstvom lavičiek lákajúcich na oddych v tieni. Ulica ústi v rovnomernom parku, najkrajšom v meste, dokonca s fungujúcimi fontánami. Rovnaké tvrdenie však žiaľ neplatí o Národnom múzeu- tri krát som sa snažil dostať dnu, tri krát bolo zavreté. Hoci informácie na dverách korešpondovali s mojou snahou. Pokus o vypátranie príčiny na internete sa ukázal ako márny- stránka múzea sa dá prepnúť do angličtiny aj ruštiny, obsah však chýba. Ďalšou záhadnou budovou je Palác národov, už zdiaľky obohnaný vysokým plotom s odháňajúcimi strážnikmi. Matne pripomína americký Biely dom, akurát že na ňom možno vidieť na prízemí rozbité okno. Možno sú tam sbskári na ochranu pred vandalmi. 

K zlepšeniu môjho dojmu o Dušanbe prispela aj návšteva botanickej záhrady. Aj keď nešlo o záhradu v tradičnom zmysle. Skôr les, doplnený altánkami, relaxačné miesto. Je cenné nájsť toľko zelene v relatívnom centre, obzvlášť keď na mnohých miestach vidieť rozbeh betónovej výstavby.

Hneď prvý deň v Dušanbe som vyrazil na svoje obľúbené miesto- ruskú ambasádu. Klasický dav stovky ľudí, každý má rovnaký cieľ ako ja, dostať sa dnu, alebo dostať odpoveď. Lenže oni ovládajú aspoň jazyk. Ja najskôr skúšam nájsť zmysel v systéme. Ten je ešte odľudštenejší ako v Taškente. Mreže, jeden zvonček. Po vytrvalom zvonení sa občas niekto na druhej strane ozve, vtedy začne bežať asi 30 sekundový limit, kým sa znova odmlčí. 

Predsa len ale funguje aj opačný proces. Z reproduktoru zaznie meno, vyvolený smie vojsť. Snažím sa zistiť, ako sa dá objednať. Vraj cez internet. Na stránke ambasády nie je žiadna informácia. Dávam ľuďom do ruky svoj telefón, no nevedia, ako na vec. Najčudnejšie je, že ani tí, čo vychádzajú. Pripadám si ako v Kocúrkove. 

Po dvoch hodinách vyjde von zamestnanec. Chudák. Ale odvážny! Hneď sa naňho vrhnú supy. Nebyť mreží, neostane na ňom kúska oblečenia. Po všetkých tých jazdách maršrutkou, keď som si hlavu otĺkal o strop, využívam konečne svoju výšku. Moja prevaha je jasná. Podarí sa mi strčiť mu pas do ruky. 

Čosi breptá o termíne. Ja mu na to o Európskej únii, Slovensku, bratoch a vízach, strkám mu pod nos všetky papiere, čo mám. Chvíľku váha. Cítim nádej. Všetko mi ale vracia so slovami o ženuške, Lene, búdke. 

V dave vnímam súhlas. Zjavne sa dostávam situácii na kĺb a Lena, obývajúca malú búdku oproti cez cestu, je žena, ktorá vie s vecami pohnúť. Som pevne rozhodnutý pri nej nešetriť dolárovkami. Teda maximálne tými s nominálom päť. 

Underground ruskej ambasády som však podcenil. Lena nie je žiadna zázračná osoba s nitkami až ku veľvyslancovi. No ako jedna z mála ovláda internet a ako jediná vie tú správnu stránku, na ktorej si treba zažiadať o termín. Najbližší voľný je o päť dní. A nie, naozaj sa s tým nedá nič iné urobiť. Mám si prezrieť mesto. Zakončila Lena vtipom. 

Vytúžený pondelok je tu, chystám sa na ambasádu. Veci som si dal vyprať, nech zvýšim svoje šance. Len ich zabudli vyžehliť. Beriem to najlepšie. Turistické nohavice, majú iba jednu malú dierku na zadnom vrecku. Tričko je relatívne ok, škoda však, že ho cestou dopotím. Deravé ponožky si nikto nevšimne. A všetko som zaklincoval turistickými topánkami, vyzerajú lepšie ako tie bežné, z ktorých čochvíľa vyskočia prsty. Pred zrkadlom som sa učesal. A nacvičil pohľad prosiaceho psíka. Iba holiť sa mi zas nechcelo. Veď Rusi nosia brady. A terorista s okuliarmi, to je priam oxymoron. Takže takýto imidž mi snáď nehrozí. 

Štartujem z hostelu o 1,5 hodiny skôr. Veď pre istotu. Nech mám kľud. Prvých desať maršrutiek číslo 8 mi nezastaví, sú preplnené. Môžem si aj ruku ulomiť pri mávaní. Nechápem. Predtým sa to nestalo ani raz. Vraj je nejaký národný sviatok. Rusko mi je asi fakt prekliate. Naskakujem na čokoľvek, čo ide mojim smerom, keď prestane ísť, vyskakujem. Taká hra, po štyroch spojoch stojím pred mrežami. Prekvapujúco sám. 

Nezdá sa mi, že o mojom stretnutí naozaj vedia, ale mojou šarmantnou ruštinou sa mi podarí osobu na druhej strane zvončeka presvedčiť. Otvárajú sa mreže. Aby som sa v tých druhých, otočných, zasekol. Po piatich minútach ma príde vyslobodiť pracovník ambasády. Vďaka tomu som spravil svoj osobný rekord v dĺžke pobytu na veľvyslanectve. 

 

Pri okienku totižto prebehne klasická dvojminútovka. Pracovníčka pozrie na moje podklady. Zaškúli, priloží bližšie. A zahlási, že zo žiadosti nič nebude, kým nedonesiem originál pozývacieho listu. Nepomáha hra na nechápavého, klamára, podplácača ani prosebníka. Zjavne naozaj zmenili prístup a toto nezmyselné pravidlo začali dodržiavať. Škoda len, že česká agentúra, čo pre mňa list vystavovala, mi stále vehementne tvrdí, že originál neexistuje, že všade na svete stačí kópia, že to konzul musí vedieť. No tak nech mu to idú povedať. Dobre, nech to stojí, čo to stojí, do Biškeku už prídem s originálom, nájdem inú agentúru. Som zvedavý, čo si potom vymyslia. 

A to som si myslel, aký som múdry. Zo svojej peknej kópie som spravil ešte jednu, naschvál ozaj škaredú. Ľudia sa rozhodujú na základe komparácie. Dobrá finta. Teória z knižiek nie vždy funguje. 

Vyjdem z ambasády, prší. Po prvý krát v Tadžikistane. Zmoknem. Vďaka sviatku sú aspoň ulice plnšie, ženy a dievčatá vytiahli zdobené šaty, je čo obdivovať. Ale nie je čo jesť. Keď nájdem zámok aj na bazáre, pochopím, že je zle. O vážnosti a absurdnosti celého dňa najviac svedčí skutočnosť, že som sa rozhodol na hosteli variť. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?