Tadžikistan- výlety po okolí Dušanbe

Autor: Tomáš Skukalík | 14.7.2017 o 18:06 | Karma článku: 6,13 | Prečítané:  1875x

V hlavnom meste Tadžikistanu trávim nakoniec až týždeň čakaním na stretnutie na ruskej ambasáde, pochopiteľne som úplne nemárnil čas (hoci aj k tomu prišlo), a preskúmal okolie. Takže, čo možno pri Dušanbe vidieť? 

Som v provinčnom mestečku Hisar s atmosférou divokého západu a pevnosťou z 18.st., ktorá bola neskôr žial takmer kompletne zničená. Obkrúžim námestie, bazár a autobusovú stanicu v jednom, no normálne jedlo hľadám márne. Ostáva mi len drevená lavica v miestnom vyžieraku. Ponuka vôbec nie je lákavá, lež zlá až katastrofálna. Volím na prvý pohľad taktiku labužníka (v skutočnosti je však za ňou skrytá neekonomická a neekologická stratégia zúfalca), z celej ponuky vysmážaných výtvorov si objednávam po jednom kuse. Štatisticky by som sa mal najesť. A zvyšok snáď tiež nevyjde navnivoč. K tomu kompót, ovocnú šťavu, ktorú tu pijú všetci. 

Dnes je pevnosť... skôr sú dve brány. Zjavne nanovo postavené z tehličiek. No len ťažko to možno Tadžikistanu vyčítať. V krajine okrem pár metrových múrov neostalo z kultúrneho dedičstva prakticky nič. Tak si niečo postavili. Napriek tomu je miesto zaujímavé, s impozantnými výhľadmi do širokého okolia. 

Nie príliš náročné oko poteší aj priľahlé múzeum v starej medrese. V podstate je autentickejšie, keď sú predmety z bežného vidieckeho života Tadžikistanu zasadené do malých ošarpaných komôrok s opadávajúcou omietkou. Neviem, ako by pôsobili v moderných presklených a vysvietených vitrínach. 

Do organizovaného výletu k najvyššie položenej priehrade sveta Nurek som sa dostal úplnou náhodou. Sedím si v reštaurácii, prisadne si žena s matkou. Po chvíli vysvitne, že pracuje v miestnej turistickej kancelárii. Je kirgizského pôvodu, jej ostré črty tváre mi nie sú sympatické, rád si veci riešim po vlastnej osi... no aj tak večer píšem mail, že sa pridám k zájazdu, netuším prečo... asi som zlenivel. 

Očakávam kontakt s miestnymi ľuďmi, bezproblémovú dopravu, prehliadku priehrady, výhľad na ňu z okolitých hôr, dlhé plávanie v priezračnej vode.

Idem v maršrutke plnej Rusov. V strede cesty sa pokazí, musíme čakať na záchrannú. Na prehliadku priehrady sme nedostali povolenia. Videl som len priehradný múr zospodu. A vo vytekajúcej dvanásťstupňovej rieke som vydržal dve minúty.  

Katastrofa? Kdeže. Paradoxne, hoci realita bola úplne odlišná od mojich očakávaní, pobavil som sa, naozaj si oddýchol, príjemný deň. Cestou k priehrade sme sa zastavili v miestnom múzeu venovanom jej výstavbe. Ovanul ma duch starých budovateľských čias, podobný sovietsky štýl už len tak ľahko nenájdete. Na stavbu boli zvolaní inžinieri zo všetkých zväzových republík, pre nich a pre robotníkov bolo vystavané nové mesto, pohlavári si na fotkách spokojne podávajú ruky, robotníci s úsmevom pracujú. 

Hlavným programom dňa je ale oddych na turbaze, v podstate menšom rekreačnom areáli pre uzavretú skupinu ľudí. Hoci je hodina do plánovaného a zabezpečeného obedu, Rusi začínajú vykladať krabičky. Kurčatá, šaláty, nakladané baklažány, zemiaky, melóny, chleby, paradajky, netuším, ako to vlastne priniesli. A hlavne načo. To som si stereotypne myslel, že podobný zvyk je typický pre našich západných susedov. 

Samozrejme, neostalo len pri jedle. Hlavná partia Rusov vytiahla fľaše vodky a piva na zapíjanie. Toto je pre nich primárny cieľ dňa. Aká radosť v ich očiach, keď zistili, odkiaľ som, a keď som súhlasil si prisadnúť. Akoby mi dali na výber. Pije sa na slovensko-ruské priateľsko, na Krym, na dobrý obed, na ruských vojakov, zámienka sa proste vždy nájde. Keď prestávam s vodkou sú smutní, neustále sa ma pýtajú, či sa s nimi cítim dobre, v ich logike sú tieto dve veci neoddeliteľne spojené. 

Aby som ale Rusov neškatuľkoval, nie všetky skupinky boli takto alkoholovo náchylné. Čas trávim prevažne s príjemnou rodinou, v ktorej dcéra hovorí po anglicky a kde ma núkajú len jedlom. Že som si ja nič nezobral. Akurát pri pohybe po areáli musím byť trochu opatrný. Ak ma zazrie niekto z vodkovej partie, ihneď na mňa kričí. Našťastie, už nie sú schopní za mnou prísť. 

Tretím výletom je túra z dediny Varzob nahor rovnomenným údolím. Orientácia je bezproblémová, keďže sa ide zreteľným chodníkom stále popri rieke, Varzob leží 30km severne od Dušanbe po hlavnej ceste, čiže aj prístup je jednoduchý. 

Začiatok cesty lemujú víkendové domy mestských zbohatlíkov, obohnané niekoľko metrov vysokým múrom s pevnou bránou. Po pol hodine ostáva len príroda, chodník pozvoľna stúpa, miestami ponúkne zaujímavý výhľad. Okolité úbočia však nie sú esteticky ničím výnimočné, hlinené oblé hrebene s príležitostnými kríkmi. Niekde v oblasti by mal byť vodopád, ten však nenachádzam, opýtať sa nedá, za celý deň nikoho nestretnem. Údolie Varzob neoslní, no ide o vhodný únik z veľkomesta pre ľudí s potrebou fyzickej aktivity. 

Suma sumárum, ak máte niekto náhodou v Dušanbe voľný deň, najrozumnejšou voľbou je asi Hisar. Priehrada Nurek len pre záujemcov o čvachtanie v bazéne, Varzob je iba priemernou túrou. Treba dlhšie ostať vo Fanských horách, alebo vyraziť do Pamíru. O tom ale až v ďalších článkoch. 

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?