Aký je život v Tadžikistane?

Autor: Tomáš Skukalík | 6.7.2017 o 8:08 | Karma článku: 8,29 | Prečítané:  2727x

Prečítajte si o živote v tejto zabudnutej horskej krajine, smrteľných cestách, neuveriteľne pohostinných ľuďoch a pohodovej atmosfére mestečka Penjikent. 

Penjikent je tridsaťtisícové mesto ležiace v západnej časti Tadžikistanu, blizko uzbeckých hraníc. Cez tie sa ale nedostanete, na ceste vyrástol múr. Dôvodom bola údajne snaha uzbeckých úradov zabrániť obchodu s drogami. Vzťahy medzi oboma krajinami sú zlé dlhodobo. Každopádne, trpia hlavne miestni obyvatelia a tadžický cestovný ruch, keďže historicky používaná spojnica so Samarkandom bola pretnutá. Mesto ostalo uväznené. Údolie rieky Zerafshan obklopujú z dvoch strán pohoria, z tretej zavretá hranica, do Khujandu a Dušanbe sa dá prejsť len cez vysoko položené horské priesmyky. Nie ideálna situácia na rozvoj. 

A ten ani nenastáva. 70% mužov z mesta pracuje v Rusku. Vnímam to na uliciach, kde dominujú deti, ženy, muži ostali len prevažne starší. Podobná situácia je ale v celej krajine, obzvlášť v Pamíri. Viac ako milión obyvateľov Tadžikistanu pracuje v Rusku, väčšina mužov, pri osemmiliónovej dosť mladej populácii. Remitencie, príjmy zasielané zo zahraničia, tvorili polovicu HDP, najvyšší pomer na svete. Nedávno trochu klesol. Niežeby sa tadžická ekonomika zdvihla. Len v Rusku je kríza a sankcie. Čiže pre Tadžikistan ešte horšie. Turizmus sa rozvýja len pomaly, navyše ten vysokohorský nikdy nebude prinášať také zdroje ako more či historické pamiatky. 

V podstate, ak nechcete žiť len z ruky do úst z chovu dobytka a svojho políčka, ale chcete si kúpiť aj mobil či poslať deti do školy, inej cesty niet. Tajikistan exportuje len bavlnu a hliník z jednej továrne, čínske investície plynú do infraštruktúry alebo energetiky. Mnohé regióny ale navždy ostanú ťažko dopravne dostupné, obkolesené nepreniknuteľnými hrebeňmi, s Afganistanom ako susedom toho tiež príliš veľa nenaobchodujete. 

Teda, okrem drog. Z heroínových peňazí vyrástlo množstvo rezidencií pri Dušanbe. Prekvitajúci obchod sa snaží potlačiť aj ruská armáda, ktorá v posledných mesiacoch svoju prítomnosť v krajine dokonca vystupňovala. Dôvodom je Taliban, ktorý začiatkom mája ovládol okres len 15 km od tadžických hraníc. Miestna smiešna armáda by len ťažko dokázala vzdorovať zoceleným mudžahedínom, hoci tí deklarujú, že bojujú len proti afganskej vláde a okupačným silám a nemajú najmenší záujem preniknúť na územie cudzieho štátu. Len či im veriť. Každopádne, aktuálnu prítomnosť Rusov v regióne vnímam pozitívne, navyše slúžia aj ako akýsi garant toho, že krajiny Strednej Ázie držia vlastné spory na uzde. Hoci ich primárnym cieľom je zabránenie šíreniu radikálneho islamu, Rusi dobre vedia, že vlna by sa veľmi ľahko mohla preliať do Čečenska, Ingušska, Dagestanu atď, čo je pre nich nočnou morou. 

Mesto je nasiaknuté priateľskou atmosférou, ľudia ma zdravia, slová su sprevádzané priložením ruky na srdce a jemným úklonom hlavy, zastavujú na kus reči. Niektorí sami vypýtajú fotku, za ktorú sú vďační. Dokopy je tu maximálne desať turistov. Cítim sa znova ako v Iráne a rozhodnem sa zostať dlhšie. Dni trávim prechádzaním sa po hlavnej ulici, bazári, pozorovaním a jedením ovocia. 

Ráno si sadnem do tieňa na múrik mešity pred vchodom do bazáru. Mohutné drevené dvere, brána, v nej ženy s táckami jedla v rukách. Dlho pozorujem pestrofarebné defilé, hmýriacich sa ľudí privážaných maršrutkami zo všetkých kútov údolia. Po chvíľke sa ku mne pridávajú starí páni. To skôr ja som zabral ich tradičné miesto. Jeden z nich navštívil našu krajinu v roku 1968 na ruských tankoch. Druhý bol na vojenskej službe v moravskom Krnove. Tretí na Kurilách. Zvláštne, prečo aj po stalinovej smrti ostávala tendencia posielať brancov na opačný koniec zväzu, či bloku. 

Samotný bazár je trochu v tieni toho khujandského. No opäť tu nachádzam fantastické ovocie za neuveriteľné ceny, maximálne štvrtinové oproti našim. Občas niekto hodí niekoľkonásobnú turistickú cenu, ako dvornú dodávateľku čerešní si však vyberám pani, ktorá mi predáva pol kila krásnych veľkých za 20 centov. Stávam sa na nich závislým, testujem, koľko čerešní človek fyziologicky dokáže zjesť za dva dni. Výsledok si nepamätám, spomienky sú pekné, aj keď s ťažkým koncom. 

V rohu bazáru je sekcia pre samovrahov či nasledovníkov Jerzyho Kukuczku. Jeho posledného výstupu. Opotrebované, spráchnivené horolezecké laná sú už vhodné akurát tak na uviazanie dobytka. 

V rieke Zerafshan tečúcej popri Penjikente sa plávať nedá, prúd je príliš silný. Hneď vedľa je však vytvorené veľké umelé jazero, pridávam sa k hromade detí. V neďalekej čajovni diskutujem so študentom stomatológie. Zaprisaháva sa, že on zlaté zuby robiť nebude. Za rok štúdia platí v prepočte 700€, spoplatnená je údajne návšteva u akéhokoľvek lekára. 

Na kopci nad mestom ležia ruiny starého Penjikentu, bývalého hlavného mesta jedného z kráľovstiev ríše Sogdian. Tá vládla tomuto územiu pred príchodom Arabov, išlo najmä o výborných obchodníkov, ktorých siete siahali od Krymu po Čínu. Dnes zostalo len pár múrov zarastených trávou, vykopávky začaté ruskými archeológmi boli prerušené. 

Večer sa idem prejsť do miestneho parku. Zhrdzavený kolotoč, plastové sedačky ako na striedačke basketbalového zápasu, obligátne pozdravovačky s deťmi. Len si sadnem a už sa ku mne potáca muž s vystrčeným preukazom. Starý známy horár z Fanských hôr si ma našiel aj tu. A zdá sa, že moje 2 eurá zainvestoval do kúpy opojného nápoja. 

Strasiem sa ho a vojdem do neďalekej reštaurácie. Stoly sa prehýbajú pod jedlom, na pozvanie ale len zdvorilo kývnem hlavou, odmietnem a objednám si. Sadám ku svojmu stolu a dievčatá od vedľajšieho už znášajú koláče. To už nemám na výber, a vlastne sa aj teším, jedlo odnesiem naspäť a sadám si ku nim. 

Veľká tadžická rodina oslavuje 41. narodeniny jednej zo žien. Celkovo hodujú štyri generácie, muži pri jednom stole, ženy pri druhom. Mňa pozvalo ženské osadenstvo, vypytujú sa, vysvetľujú, že v ich krajine sú tri deti takým minimom, ideálnych je šesť-sedem. 

Ráno ma pred hotelom vyzdvihne taxík na cestu do Dušanbe, ktorý som si deň predtým zorganizoval. V Tajikistane to je najlepší spôsob efektívneho cestovania, aby som nemusel čakať, kým sa auto naplní. Na stanici som len včera oznámil, kam chcem ísť, a šoféri už nejako dozbierajú miestnych a dohodnú sa, kto vlastne bude vodič. Diaľkové verejné spoje neexistujú. 

Auto je zatiaľ prázdne, čo neveští nič dobré. Šofér si ide kúpiť raňajky. Potom skočí na poštu. Porozprávať sa za kamarátom. Medzitým obiehame predmestia a dedinky, nastupujú zvyšní pasažieri. Aspoň mám zadarmo exkurziu po okolí. 

Medzi Penjikentom a Dušanbe musíme znova prekonať horský chrbát. Predbiehame plné kamióny s drevom, senom či cisterny, ledva sa plaziace nahor. Scenérie tentoraz nie sú tak pôsobivé, hoci hnedé prašné kamenisté pohoria občas vystriedajú zelené svahy. Povrch vozovky je na moje prekvapenie pomerne kvalitný, vidno progres v infraštruktúre, prebiehajú početné rekonštrukcie. Tú potrebuje hlavne úsek, kde sa celá zákruta prepadla do priepasti. Zastavujeme, meníme pneumatiku. Preventívne. Sme pred tunelom Anzob, prezývaným aj tunel smrti. 

Tadžické tunely budované iránskou spoločnosťou sú kapitolou samy o sebe, rovnaké tvrdenia platia aj o tom, ktorým som šiel z Khujandu. Päť kilometrová úzka rúra, akurát tak pre dve autá. S minimálnym osvetlením, ide sa prakticky za tmy. Často zaplavené presakujúcou podzemnou vodou. Bez núdzových odstavných plôch, telefónov, a hlavne ventilácie. Čiže logicky plné výfukových splodín a exhalátov, v prípade problémov hrozí smrť udusením. Predovšetkým pre cyklistov kritické miesto. Pán Remeta by bol ale určite rád, keby mohol takto stavať aj na Slovensku. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum AKO: Uhrík v Nitre výrazne zaostáva za súčasným županom Belicom

Súčasní župani majú podľa prieskumu agentúry AKO najlepšie vyhliadky uspieť v župných voľbách.

SVET

Schwarzenberg pre SME: Okamura či Kotleba, všetko rovnaká háveď

Babiš môže ohroziť demokraciu, tvrdí.

KOMENTÁRE

Akých čudákov tie župné voľby priťahujú

Kandidáti sú najlacnejšou investíciou a ľudia sú hlúpi a zábudliví.


Už ste čítali?