Čo možno vidieť v Taškente?

Autor: Tomáš Skukalík | 22.6.2017 o 8:57 | (upravené 22.6.2017 o 11:15) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  1310x

Mesto snažiace sa pôsobiť moderne, no stále s istým nádychom sovietskych čias. A k tomu pár mojich zážitkov a dojmov. 

Do Taškentu smerujem nočným vlakom z Buchary, vo vagóne medzi samými ženami sa ma ihneď ujíma Máša. Večne vysmiata doktorka ani neuvažuje o spaní, kým ma nevyspovedá zo všetkého, čo jej znalosti angličtiny a moje ruštiny umožňujú. Berie si fotoaparát a postupne prejde cez všetky fotky, príležitostne sa vypytuje. 

Pri druhej ceste do Taškentu si doprajem a volím najluxusnejšiu dopravnú alternatívu v krajine- moderný rýchlovlak Afrosiyab. 300 kilometrovú vzdialenosť zo Samarkandu prejde za dve hodiny pri maximálnej rýchlosti 230 km/h. Priestranné sedadlá, klimatizácia, osviežujúce obrúsky, opakovane dolievaný čaj a zákusky za celkovú cenu 10€. K dispozícii jej aj trochu pomalší a o tretinu lacnejší spoj, lístky ale treba kupovať viac dní vopred. 

Pár slov si zaslúžia aj uzbecké vlakové stanice. Ako všetko v krajine, čo prioritne slúži turistom a nie domácim obyvateľom, ponúkajú servis na úrovni západnej Európy. Moderné čisté haly s rýchlou bezplatnou wi-fi sieťou, nevyhnutnou je však kontrola batožiny pri vstupe, v mojich prípadoch čisto formálna. Byrokratickou zvláštnosťou je povinné pečiatkovanie lístka, personál je ale prívetivý, dokola mi opakuje číslo môjho vagóna a miesta, keďže lístok je v azbuke. Stratiť sa alebo niečo domotať je nemožné. Pred vstupom do stanice sa prechádza povinnou bezpečnostnou kontrolou. 

Tu si dovolím jeden užitočný cestovateľský tip. Je skvelé, keď si prišijete tajné vnútorné vrecko na doláre. No naozaj je žiaduce ho nezabudnúť vyprázdniť pred prechodom skenerom. Ono to vyzerá potom dosť čudne (smiešne), keď na vyzvanie policajta dlho šmátrate rukou v oblasti pásu a nakoniec vydolujete zväzok bankoviek. A keby sa mi to stalo len raz... 

Po vystúpení z vlaku a predraní sa cez taxikárov ma upútajú ulice. Široké, s množstvom zelene, Taškent je skôr moderným mestom bez histórie. Skoro ráno je prázdno, na križovatke sa venujem počítaniu. Tri autá. Dvaja chodci. Seba nerátam. A sedem policajtov. V meste sú úplne všade. Interakciu s nimi mám len minimálnu, neobťažujú, no sú neprehliadnuteľní. ,,Viete, aké je obľúbený uzbecký odev?" ,,Zelená policajná uniforma." Až tu som trpkému vtipu naplno pochopil. 

Mesto pôsobí kozmopolitne, muži aj ženy sú oblečení v západnom štýle, okrem Uzbekov vidím mnoho Rusov, identifikujem pár Kórejčanom. Jedným z ťahov Stalinovej obľúbenej hry Presun etník a národov na šachovnici zväzu bol aj transport Kórejčanov z ďalekého východu do Uzbekistanu. Netuším, čo tým Josif sledoval. A pochybujem, že to vedel on. Doteraz však v krajine ostala signifikantná kórejská minorita.

V Taškente je jediné uzbecké metro, cítiť z neho už 40 ročnú históriu, no ornamentami zdobené stanice sú stále esteticky príťažlivé. Pri vstupe treba podstúpiť dvojstupňovú kontrolu batožiny, najskôr na schodoch, kúpa žetónu, a potom znova. Po prvý krát som znechutený. Mladý policajt má množstvo smiešnych otázok, neviem, či berie svoje povolanie tak vážne, alebo som pre neho len vítaným spestrením inak nudného dňa a bude potom o mne večer rozprávať svojej frajerke na rande. Hoci priznávam, bola to aj moja chyba. Tvrdil som mu, že idem na stanicu komunistov. V skutočnosti sa zastávka volala kozmonautov, ale veď komunisti mali množstvo kozmonautov, takže je pochopiteľné, že som to doplietol. Neskôr stačí otvoriť batoh a postupne si začínam dokonca jazdy užívať. Zistil som, že keď zdiaľky policajtov pozdravím, obaja mi začnú salutovať. Dobre sa na tom bavím. Nikto mi nikdy nesalutoval, pripadá mi to vtipné. 

Najväčší mestský park Navoi je charakterizovaný jediným slovom- ploty. Sú všade, z ničoho nič prerušujú cestičku, mostík. Robia to pritom veľmi rafinovaným a zákerným spôsobom. Dajú sa ľahko obísť, lákajú, len človek nikdy nevie, či to nie je pasca a nevybehne pískajúci policajt. Monument na vyvýšenom kopčeku je prístupný chodníkmi zo štyroch strán. Dve sú v prehradené, dve nie. Logiku hľadám márne. 

Zavlažovací systém je úplný unikát. Tretina trubíc funguje správne, tretina strieka vodu len jedným smerom a tretina vôbec. Dôsledkom sú vysušené mapy na zelenom trávniku doplnené močiarmi a zaplavenými chodníkmi. A nešťastný, no kreatívny záhradník. Na pokazené trubice montuje lepiacou páskou fľaštičky od liekov alebo plastové fľaše s výrezanými otvormi, aby voda striekala želaným smerom. 

Srdcom mesta je Námestie nezávislosti obklopené vládnymi budovami, v noci pekne vysvietenými. Neviem ale pre koho. Námestie je oplotené, policajt nepustí ani blízko k plotu. Platí aj cez deň. 

Príjemnou promenádou prechádzam k Timurovnu námestiu. Umelci vystavujú obrazy, maľujú portréty, páriky korzujú, deti sa bicyklujú. Zahrám si stolný tenis s uzbeckým rovesníkom, po skončení čosi rozpráva dievčaťu za pultom, odmietajú mi povedať sumu. Ustupujem, aj tak som vyhral. Konečne, po všetkých tých šachových debakloch. 

Námestiu dominuje socha Timura na koni, nazývaného aj Tamerlán. Najväčší Uzbek v dejinách, v našich učebniciach dejepisu o ňom ale nie je zmienky. Panovník mongolsko-turkického pôvodu vytvoril v 14.storočí ríšu siahujúcu od dnešného Kirgizska po Izrael, od východného Turecka po indické Dillí. Teda, v neďalekom timurovom múzeu si na mape prikreslili celé Turecko. Ono je ťažké odhaliť, aké územie Timur v skutočnosti ovládal. To totižto vôbec nebolo jeho cieľom. Raboval, plienil a vraždil, ostávali po ňom vyhladené celé štáty. Ušetril len remeselníkov a umelcov, ktorých priviedol do svojho hlavného mesta Samarkandu, z ktorého spravil jedno z najkrajších miest vtedajšieho sveta. Jeho krása udivuje dodnes, na druhej strane Timur je pokladaný za najväčšieho masového vraha pred Hitlerom a Stalinom, údajne vyvraždil až 5% vtedajšej svetovej populácie, čo by predstavovalo približne 17 miliónov ľudí. Samotné múzeum je ale pre mňa sklamaním, nezaujímavé. 

Viac ma prekvapí Múzeum represií zobrazujú históriu útlaku na uzbeckom národe za posledné dve storočia. Takmer všetko v ruštine, no veľmi kvalitná expozícia. Pobaví posledná tabuľa, ktorá ako zdroj národnej hrdosti vyzdvihuje údajne najkrajšie námestie v krajine, Námestie nezávislosti. Áno, to je to oplotené. Kam sa nedá dostať. Naozaj sarkastický zmysel pre humor. 

Na inú vlnu sa možno naladiť v bazári Chorsu. Ide o najlepšie organizovaný bazár, aký som dosiaľ navštívil, široké uličky, odpadové koše, prehľadne oddelené jednotlivé sekcie. Napriek tomu mu nechýba autenticita. Všeobecne uzbecké bazáre u mňa jednoznačne vyhrávajú nad tými iránskymi, sú živšie, lokálnejšie. 

Kým ceny domáceho spotrebného tovaru do domácností a potravín na bazári či v menších obchodíkoch sú polovičné oproti našim, ak nie nižšie, supermarket so zahraničnými značkami ma prekvapí. Hlavne tým, že je plný. Tu sú ceny už pochopiteľne vyššie ako na Slovensku, logistické náklady nepustia. Niektoré marketingové stratégie ale ešte do Uzbekistanu nedorazili. Snickers tu váži 50,5 gramu. Zatiaľ. 

Dôvodom, pre ktorý som sa do Taškentu opakovane vracal, bolo, že som nechcel zbytočne čakať na ruské víza. Cnostný zámer. Podarilo sa mi len to čakanie. 

Prvý krát som sa pred ambasádu dostavil už po siedmej ráno. Hromada ľudí, no nestáli v rade. Bolo mi to čudné, ale čo už. O zábavu sa starala stará pani, zjavne známa firma a večná sťažovateľka. Čakal som pretláčanie lakťami. Pochopil som, až keď začali z reproduktoru vyvolávať mená. To moje akosi nevedeli. Na princíp, ako ho dovnútra oznámiť, som nikdy neprišiel. 

Mreže, za nimi policajt. A skrinky, kde si trebalo odložiť telefón, fotoaparát. Nemali zámky. Policajt sa tváril, že situáciu má pod kontrolou a registruje, či si každý berie veci zo svojej skrinky. Dajme tomu, že som systému nedôveroval. Policajt inak nebol moc kooperatívny, vôbec nechápal, čo od neho chcem. Nakoniec sa ale nejakí Uzbeci nado mnou zmilovali a vysvetlili mu, že tu čaká cudzinec. Odovzdal informáciu dovnútra, o chvíľu vychádza jeho kolega. Neistý, dlho hľadá slová- víza utorok. O desiatej. Bol štvrtok. Fajn, aspoň mám stretnutie. 

V utorok minútu po desiatej strkám hlavu medzi mreže, pripravený, bez elektroniky. Tentoraz inteligentnejší príslušník, rýchlo sa dostávam dnu. A skoro rovnako rýchlo aj von. Pracovník zaškúlil očami na moje podklady, priloží pečiatku bližšie k očiam: ,,Kópia, žiadne víza."

Takmer sa nezmôžem na odpoveď. Mal pravdu. Ale úplne každý žiada o ruské víza s pozývacím listom vytlačeným z mailu. Ten papier som niesol dva mesiace so sebou, krásne lesklý, najkvalitnejšia tlač, akú som u nás dokázal zohnať. Zamyslený sa prechádzam ulicami a uvažujem, čo ďalej. Samozrejme, že som sa stratil. Okolie vôbec nevnímal. A mobil na ambasádu nezobral. 

Trvalo to, ale našiel som sa. Na internete zisťujem, že existuje agentúra, ktorá mi dokáže poslať aj originál. DHL, za 4 dni a 70€. Chcem skúsiť, či mi list nedokáže okamžite vystaviť miestna cestovná kancelária. Namiesto najbližšej však nachádzam len ošarpaný panelák. No zdá sa, že sa ku mne obracia šťastie. Na ulicí ma osloví muž, vysvitne, že je majiteľ a kanceláriu presťahoval. Pozve ma k sebe domov. Vchod ako z ghetta, za múrmi sa skrýva obrovský luxusne zariadený byt s dvoma identickými obývačkami. Divné, ale bral by som. Pri šálke čaju sa nedozviem nič nové.

  Poslednú nádej vkladám do kvalitného copycentra. Trochu ošemetná záležitosť, v Uzbekistane je zakázaná farebná tlač dokumentu s pečiatkou. Hneď v prvom ale zázrakom nachádzam anglicky hovoriaceho človeka, ktorý hľadí viac na peniaze ako zákony. Žiaľ, jeho tlačiareň divy nerobí. Skôr machule. Z ďalších ma vyhodia ihneď po otvorení pdf, tak sa vzdávam, v iných krajinách snáď budem mať viac šťastia.   
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?