Výstup na Veľký Chimgan, uzbeckú trojtisícovku

Autor: Tomáš Skukalík | 19.6.2017 o 19:59 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  1327x

Uzbekistan, to nie sú len púšte a historické mestá Hodvábnej cesty, ale aj ešte stále nedotknuté vysoké hory. 

Počas čakania na stretnutie na ruskej ambasáde v Taškente sa rozhodnem uniknúť horúčave uzbeckých miest a zamieriť do hôr. Ak ste si dosiaľ mysleli, že Uzbekistan je len krajinou púští, tak ste na omyle. Sovietski plánovači boli milosrdní a pri rysovaní hraníc nadelili krajine aj kúsok zo západného výbežku pohoria Ťan-Šan. Len pár desiatok kilometrov na sever od hlavného mesta tak vznikol národný park Ugam-Chatkal. 

Smerujem do vysokohorskej obce Chimgan, mojím cieľom je výstup na 3309 metrov vysoký vrchol Veľkého Chimganu. Ide o hraničnú oblasť s obmedzeným vstupom, národný park a zároveň chránenú rezerváciu. Informácií o tom, do ktorých oblastí je potrebné povolenie a ako ho vlastne vybaviť je ako šafranu, navyše sú rozporuplné, tak to vzdávam. Myslím, že aj keby som prišiel na nejaký uzbecký úrad, tak by nevedeli čo so mnou a sami nepoznali odpoveď. Uzbeci nie sú turisti a silno pochybujem, že sa bude chcieť policajtom trepať do hôr. 

 

Na konečnej zastávke metra sa zachovám ako amatér. Nevidím maršrutku, tak sa nechám vtiahnuť do prvého taxíka. Cena je prijateľná, no postupne mi je jasné, že na ďalších ľudí môžem čakať hodiny. Po troche pátrania nachádzam autobusy na druhej strane ulice. Je mi to ľúto, neviem presne, aké sú v tejto oblasti etické zásady, no prinútim šoféra otvoriť kufor a utekám mu. Maršrutka ma dovezie len do polovice vzdialenosti, kde opäť žiaľ zopakujem estakádu s nastúpením a vystúpením zo zdieľaného taxíka. 

  Som v obci Charvak, nad ktorou sa rozprestiera vodná nádrž. Keďže s dopravou dnes šťastie nemám, možnosť ďalšieho spoju nevidím a turistiku už asi nestihnem, rozhodnem sa prejsť 8 km pešo k na mape lákavému bodu "vyhliadka". Pri prechode cez most si ma obzerajú zvedavé oči policajtov, ako vždy sú mĺkvi. Ale len kým sa opriem o zábradlie so zámerom vychutnať si pohľad na tyrkysovú rieku. Zúrivé pískanie a mávanie, mám ísť ďalej. Moja dlhšia prítomnosť na moste by asi bola ohrozením národnej bezpečnosti. 

Štverám sa trávnatými úbočiami hore, no priehrada je na moje sklamanie obklopená plotom a zákazovými ceduľami. Dodržujem ich, avšak moje aktivity by sa policajtom aj tak asi ťažko vysvetľovali. Vyzerám určite dosť čudne. Tentokrát ide navyše o ozajstný plot, nepriehľadný panel, ktorý ma čaká aj na vysnívanej vyhliadke. Mapa zlyhala. Čo ma však neodradí, vyleziem na svah nech zazriem z priehrady aspoň kúsok, za tú námahu si to zaslúžim. 

Stopujem, natlačím sa medzi mladých chalanov do malej maršrutky. Prejdeme necelý kilometer, plot zmizne a popri ceste je odstavených množstvo áut. Vyhliadka, otvára sa pohľad na celú priehradu. Po tretí krát dnes vyzerám ako hlupák, vyskakujem. Rodiny z Taškentu na výlete, fotíme sa, s mojim ďalším odvozom je to ale nečakane náročné.19 z 20 áut je kompletne plných. S natlačenými babičkami a deťmi takmer trčiacimi z okien. Nakoniec sa kombináciou stopnutej maršrutky a taxíka dostávam do Chimganu. 

Horská turistická obec žijúca len z minulosti. Staré sovietske sanatórium, ubytovne, tobogan, všetko zavreté. Čaká sa na zimu a ruských lyžiarov, letná sezóna prakticky neexistuje. Jediný otvorený nevábny hotel pýta 60 dolárov za noc, a to nežartovali. 

Popri hľadaní ubytovania chodím okolo babky sediacej na stolčeku pri ceste. Ponúka mi daču, domáce ubytovanie, ktoré najskôr odmietam. V Uzbekistane môžu turisti spať len v oficiálnych zariadeniach umožňujúcich registráciu, za každú noc dostanem malý papierik, ktorý mi bude kontrolaný na hraniciach. Možno ale nie. A možno mi môže pár nocí aj chýbať. A možno nie a dostanem pokutu vraj vo výške 50 násobku minimálnej mzdy. Ako to už býva, presné znenie pravidla je nemožné zistiť. Ak vôbec existuje. Zbytočne skúšam fóra, dokonca stránky ministerstva. Záleží asi na nálade pohraničníka. Risknem to a idem k babke. 

Stará pani sa poteší a rýchlo cupitá k svojmu domčeku. V kuchyni pripomínajúcej tie naše dedinské spred štyridsiatich rokov budíme na lavici spiaceho dedka. Pre návštevníkov má ale babka pripravenú pomerne peknú izbu a jedáleň s klasickým nízkym stolom obkoleseným vankúšmi. 

Je Kazaška, volá sa Tamara. Neustále mi zdôrazňuje, nech sa nebojím, že mi nič neurobia, že tu sú s dedkom samy. Hm, vzhľadom k situácii by sa mohli báť asi skôr oni. No vidí mi istú neistotu v očiach. Tá však pramení primárne z toho, že trošku nahluchlá babka na mňa neustále kričí ,,Davaj!"

Položí predo mňa čaj a zakričí: ,,Davaj!". Príležitostne chodí kontrolovať, ako mi to ide s večerou a nikdy si neodpustí motivačný pokrik. S davaj mi podáva zbytočne papier cez okienko toalety. Stále si nemôžem zvyknúť na to, že v ruštine má toto slovíčko inú konotáciu ako ho vnímame my. Zobudí sa aj dedko, obaja sú príjemní, debatujeme pokiaľ nám to moja ruština dovolí, obrázkami im vysvetľujem, ako ráno odídem bez batohu a po túre sa preňho vrátim. 

  Čaká ma 1800 výškových metrov, z ktorých sa nakoniec vinou blúdení a klesaní vykľuje 2000. Ako výstupovú trasu si vyberám chodník dolinou popri potoku, neznačený, ale spočiatku jasne viditeľný. Keď mi po dvoch hodinách ostáva na mape kilometrová vzdialenosť a stále viac ako polovica prevýšenia, pochopím, že končí sranda. 

Tá neskôr skončila úplne. Úsek kaňonom je ešte skvelý, užívam si ľahké lezenie. Menej ma teší pohľad na prvé snehové polia nad potokom, no vyzerajú ako popadané lavíny, hrubé, bezpečné. To sa už nedá povedať o nasledujúcich žľaboch. Spočiatku sa zdajú krátke, podcením situáciu a neskôr zisťujem, že návrat je bez mačiek a cepína prakticky nemožný. Ostáva len cesta nahor s únavným a pomalým vysekávaním stupov. Akoby nestačilo, padá hmla. Našťastie nachádzam mimo trasy skalnatý hrebeň, ktorý je zázrakom leziteľný až do sedla. 

Odmenou sú výhľady na štíty Kirgizska. Krátka cesta hrebeňom a po siedmych hodinách som pri vrcholovej pyramíde. Aspoň sa o tom snažím sám seba presvedčiť. No oklamať vlastné ja je ťažké. Oblaky sa rozostúpili a je nespochybniteľné, že vedľa je vyšší vrchol. Nech sa dívam z akéhokoľvek uhla. Ako na potvoru, ani mapa neodporuje. 

Dobre, rezignujem, unavený, ale idem ďalej. Svedomie by ma neskôr hrýzlo. Vyškriabem sa na vedľajší vrchol, na ktorom ma prekvapí kríž. Pravdepodobne vynesený Rusmi, ktovie, koľko tu bolo Uzbekov, a koľko Slovákov? Čert nespí a medzi oblakmi zazriem tretí vrchol. Tomu ale odolávam, nie je na ňom nič. 

Cesta nadol hrebeňom je podľa očakávaní oveľa príjemnejšia, bez snehu, prešľapaný chodník. Zjavne ide o tú správnu, využívanú trasu. Oblaky miznú a ja si vychutnávam výhľady na zelené úbočia Ťan-Šanu popretkávané divokými riekami, charvakskú priehradu. 

Na záver pár praktických info, ak by sa niekto náhodou rozhodol vybrať po mojich stopách. Obe trasy sú vyznačené v aplikácii maps.me, hoci to nie je ideálne, na orientáciu postačí. Opýtať sa nie je koho, nestretol som ani človeka. Výstup dolinou je bez potrebnej výbavy vhodný asi len koncom leta, keď sneh zmizne. Túru však rozhodne odporúčam, fotky ani z polovice nevystihujú krásu týchto hôr. Menej zdatní môžu zvoliť priamo nad obcou sa týčiaci Malý Chimgan s o polovicu kratším časom výstupu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.


Už ste čítali?