reklama

Poznáte republiku Karakalpakstan?

V stratenom a dezolátnom kúte sveta, alebo ako vyzerá jeden z dôsledkov komunistického hospodárstva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

V Kungrade sa z vlaku hrnú v zástupoch davy ľudí, ďalšie čakajú pred stanicou. Zhon, vítanie, taxikári, predavači, atmosféra divokého západu. Na autobus nemám energiu, nasadám do taxíka, chevroletu. Takmer všetky autá v Uzbekistane sú tejto značky, vyrábané joint venture medzi General Motors a miestnou firmou, vďaka čomu sú na domácom trhu cenovo dostupné. Uzbekistan celkovo produkuje ročne viac ako 200 tisíc áut, v krajine je ešte továreň Daewoo a domáca značka zameraná prevažne na maršrutky. Veľká väčšina áut a autobusov je na plyn, propán alebo metán, často tankujú a vtedy musí pre riziko výbuchu celá posádka vystúpiť, posedieť si v búdke a potom znova nastúpiť. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po pozdrave ledva stíhame naštartovať, a taxikár mi už ponúka ženu. Keď sa pozriem okolo, ani sa mu nečudujem. Všade vládne obrovská bieda. Som v Karakalpakstane, autonómnej republike Uzbekistanu, miestna vláda má právo veta nad každým rozhodnutím centrálnej uzbeckej vlády. Nad úplnou nezávislosťou však ani teoreticky neuvažujú, vznikol by jeden z najchudobnejších štátov sveta. Ekonomika prakticky neexistuje, tvoria ju len zbytky poľnohospodárstva, zdecimovaného miznutím Amudarye a Aralského jazera. Jedna z najväčších ekologických katastrof 20.storočia zasiahla práve tento pre svet zabudnutý región. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Vody legendárnej Amudarye tu vždy prinášali život. Až kým sa sovietski plánovači nerozhodli, že bavlny treba viac a viac. Odklonili tok rieky do siete zavlažovacích kanálov, tak neefektívnych, že viac ako polovica vody sa vyparila ešte pred dosiahnutím polí. Rieka už nedosiahla ani brehy Aralského jazera, ktoré sa začalo zmenšovať na zlomok svojej pôvodnej veľkosti. Nasledovali nevyhnutné ekologické dôsledky, radikálny zásah do klímy. Priemerná letná teplota stúpla o 10 stupňov, zimná rovnako klesla, krajina sa zmenila na vyprahnutú púšť. Sužovanú piesočnými a soľnými búrkami doplnenými o zvyšky pesticídov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdravotnými následkami trpí množstvo z 1,7 milióna ľudí, ktorí tu ešte zostali. Z nich je 400 tisíc Karakalpakov, etnika príbuznejšieho Kazachom než Uzbekom. Ich pomenovanie je odvodené z tradičnej pokrývky hlavy, qara-čierna, qalpak-čiapka. 

 

Smerujeme do Moynaqu, kedysi významného rybárskeho mesta. Dnes je od pobrežia jazera vzdialené 200 km, lov rýb je v spomienkach len najstarších obyvateľov. Počas stokilometrovej cesty vidím tri zhluky domov. Inak stále tá istá opustená púšť s kríkmi, doslova dezolátna krajina. 

Moynaq
Moynaq (zdroj: Tomáš Skukalík )
Hlavná ulica
Hlavná ulica  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Moynaq, to je jedna dlhá zúfalo prašná ulica lemovaná domami, uprostred ničoho. Kto mohol, ušiel, ostali len deti, o ktoré sa starajú starí rodičia. V posledných rokoch pribúdajú snahy o zvrátenie vývoja a záchranu regiónu. Buduje sa umelé jazero, ktoré má zlepšiť klímu. Uzbecká vláda zriadila špeciálny program na podporu turizmu v Moynaqu, vo veľkom sa všade natiera, niečo prerába. Dokonca stavajú nový maják. Nie som si istý, či touto "atrakciou" niekoho nalákajú. Uvažujem, že možno by tu jednoducho mali zavrieť dvere a ľudí presťahovať, nevidím žiadnu perspektívu a budúcnosť, no snáď sa mýlim. Na bývalom dne jazera hľadajú plyn, bolo by veľkým paradoxom, ak by vysušenie nakoniec prinieslo bohatstvo. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Bývalé letisko
Bývalé letisko  (zdroj: Tomáš Skukalík )
Úradná budova musí byť výstavná
Úradná budova musí byť výstavná (zdroj: Tomáš Skukalík )

Opustené a zhrdzavené lode na púšti predstavujú silné memento. Človek si pri nich naplno uvedomí miestnu tragédiu. Mierny svah, tu bol kedysi breh. Podvečer sa ulicami potuluje podgurážená mládež oslavujúca posledný školský deň. V hlúčikoch ale postávajú aj babky, všetky v krásnych šatách s pestrými vzormi, vlasy prepletené šatkou. Predstavujú to najzaujímavejšie, čo tu možno vidieť. 

Na "jazere"
Na "jazere"  (zdroj: Tomáš Skukalík )
Loď
Loď (zdroj: Tomáš Skukalík )
Loď
Loď (zdroj: Tomáš Skukalík )

Spíme v dome učiteľa spolu s jeho ženou a tromi deťmi. Vnútrajšok jednoduchý, ale útulný, jedla nám donesú toľko, že ho nezvládame jesť. Bandaska s vodou nás teší viac. Toaleta na dvore je len základná s vratkou drevenou podlahou, asi dúfajú, že sem turista s výraznejšou nadváhou nezavíta. Inak by to s ním nemuselo dopadnúť dobre. 

Naša jedáleň
Naša jedáleň  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Od prístavu v Baku cestujem so Sašom, sociólogom z Moskvy. Tri roky žil v rôznych mestách na Kaukaze, kde skúmal náladu obyvateľstva pred olympijskými hrami v Soči a postoje k nim. Jeho znalosť ruštiny mi pomohla pri prvej orientácii v postsovietskom priestore, hoci postupne mi začína chýbať ten pocit, že si veci vybavujem sám. Fascinuje ma ale to, že hocikde na svete možno stretnúť človeka s podobnými názormi. Priznávam, spočiatku som bol nedôverčivý. Predsa len- Rus. Ako ale vyplynulo, Putin je ten dôvod, prečo je tu. Ako sociólog by v bývalom zamestnaní musel pracovať na jeho blížiacej sa kampani, radšej vyrazil na cestu. 

Vysvetľuje mi ruskú mentalitu, ktorá historicky potrebuje mať nad sebou silného vodcu. Ruskú inteligenciu, ktorá už radšej vyjadruje nespokojnosť len za kuchynským stolom, lebo vždy to dopadlo zle, keď skúsili iný spôsob. Ruské myslenie, ktoré absolútne netrápi množstvo vynaložených zdrojov na projekty, korupcia. Dôležitý je vždy len výsledok. Pre bežných ľudí nejde o ich peniaze, ale štátne prostriedky, neuvedomujú si existenciu daní. 

Trochu je však v jeho hlave zasadený centrizmus. Je presvedčený, že každý nás tu bude chcieť oklamať. Že ak pôjdem na ulici s mobilom v ruke, ukradnú mi ho. A po zotmení, to by som sa mal radšej zamknúť. Myslím si ale, že ide o ten istý jav, ako keď Bratislavčan uvažuje, čo všetko zlé ho môže čakať v Snine. Saša je nadpriemerne zarábajúci Moskovčan. Pre neho ide o úplnú perifériu jeho bývalej krajiny. 

Ráno sa rozlúčime s rodinou, chceme zažiť miestny autobus, má odísť o deviatej. Prichádzame o pár minút skôr očakávajúc ešte typické dlhé meškanie. Niekedy sú ale skúsenosti na nič. Pred chvíľkou odišiel. Zjavne si ľudia povedali, že veď sme tu už všetci, s nejakou návštevou v meste nepočítali. Každá situácia je však riešiteľná, mladý podnikavec sa ponúkne, že spoj dobehne. Zisťujem, že pri výtlkoch existuje okrem stratégií obídenie a pribrzdenie aj efektívna taktika preletenie. Obiehame autobus, náš vodič čosi kričí, brzdí pred ním, musí aj autobus. 

 

Je úplne plný. Natlačíme sa prednými dverami, naše batohy ale zaberajú príliš veľa miesta. A tak spolu so spacákom a karimatkou putujú ponad hlavy ľudí na batožinovú hromadu. Cena je inak na naše pomery smiešna- 1,25€ za štvorhodinovú a 200 kilometrovú jazdu. Teda, platilo sa ešte nejakému "cestnému" bohu. O mýto ísť nemohlo. Niektorí ľudia sa zrazu začali zberať po 500 somoch, jeden vyskočil a peniaze vhodil do modrej búdky pri ceste. Očakávam teraz fakt dobrú karmu. Dal som dvojnásobok. Hoci neviem, či sa to počíta, len som nemal drobné a myslel, že mi vydajú. 

Nukus je hlavným mestom Karakalpakstanu, a tak si zaslúži obrovské prázdne vykachličkované námestie. Len pretvárka, skutočný život sa odohráva o 200 metrov ďalej, na uliciach s hrboľatými prašnými cestami. Dievča ma chytí za ruku a odmieta pustiť, kým jej Saša nedá naše posledné jablko, žebrajúce deti máme stále za chrbtom. 

 

Do Nukusu chodia turisti z jediného dôvodu- je tu Múzeum umenia Igora Savitskeho. Maliar a archeológ zhromaždil výnimočnú zbierku obrazov maliarov ruskej avandgardy, druhú najväčšiu na svete, pre chýbajúce priestory je však vystavená len jej časť. Tieto diela boli počas vlády Stalina a niekoľko rokov po nej oficiálne zakázané, Nukus je ale natoľko zapadnutým mestom, že Savitskemu prešlo tu otvoriť múzeum. Kolekciu dopĺňa nemenej výborná zbierka ľudovej tvorby z Karakalpakstanu, predovšetkým železné šperky sú fascinujúce. Trochu pobaví len kútik venovaný "medzinárodnemu umeniu", tak nepodarené repliky gréckych či babylonských sôch by som sa asi hanbil aj do záhrady ku trpaslíkom postaviť. 

Námestie s múzeom
Námestie s múzeom (zdroj: Tomáš Skukalík )

Múzeum je slávne aj v zahraničí, no predsa len príliš ďaleko na to, aby pritiahlo viac návštevníkov. Vnútri sme sami, spoločnosť nám robí asi 15 zamestnankýň. Sú milé, až kým nezbadajú, že si niektoré obrazy fotím. Ako vyjde najavo, ku asi trojeurovému vstupnému si treba priplatiť 15€ za možnosť fotenia. Dôsledne skontrolujú, či si vymažem úplne všetky obrázky. Ich škoda, mohli mať teraz lepšiu reklamu. 

Tomáš Skukalík

Tomáš Skukalík

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek s otvoreným pohľadom na svet. Budem prinášať svoje dojmy doplnené pár informáciami z približne 200 dňovej cesty Irán-Turkmenistan-Uzbekistan-Tajikistan-Kirgizsko-Kazachstan-Rusko-Mongolsko-Čína. Snáď niekoho inšpirujem alebo poteším zaujímavým čítaním. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu