Nákladnou loďou cez Kaspické more

Autor: Tomáš Skukalík | 4.6.2017 o 13:32 | Karma článku: 11,00 | Prečítané:  5415x

Príbeh o večnom čakaní, ale aj o tom, aké to je sa plaviť nákladnou loďou z azerbajdžanského Baku do kazašského Aktau.

Posledný deň v Baku venujem zháňaniu lístku na loď. Teda, aspoň dúfam, že ide naozaj o moju derniéru na azerbajdžanskej pôde, cargo totižto nemá žiadny pevný poriadok, odchádza každých pár dní keď sa mu chce a v závislosti od sily vetra. Ide im o náklad, pasažieri, čiže prípadní turisti, sú pre nich úplne vedľajší, hoci si myslím, že 80 USD nie je zanedbateľný príjem. Útrapy so získaním lístka a presných informácií sú legendárne na všetkých cestovateľských fórach, neobišli ani mňa. 

Ráno mi kazašská kamarátka zavolá do prístavu. Bude dnes loď. Super. Ale len možno. V prístave v Baku nachádzam sľubne vyzerajúcu búdku, z ktorej ma však posielajú do iného prístavu vzdialeného takmer 10 km. Plný entuziasmu tam prichádzam, aby ma strážnik otočil naspäť na pôvodné miesto. Som rozhodnutý sa nevzdať. Po ďalších dvoch hodinách idem radšej k inej bráne a búdke. Tu dokonca hovoria anglicky a áno, aj sa predávajú lístky. Teda, keď príde teta za to zodpovedná, čo bude o hodinu, ale možno aj dve, strážnik za to neručí. Boli z toho nakoniec tri. Medzitým trochu debatujeme. Mladý chalan sa mi sťažuje na mesačný plat 250 USD. Keďže ceny potravín sú len nepatrne nižšie ako u nás, nie je to veru sranda. Takisto keď trochu prekrúca históriu a rozpráva mi o vraždení nevinných azerbajdžanských vojakov arménskou armádou. Citlivá téma, opäť raz volím pritakávací mód. 

 Stretávam ruského turistu, Sašu. Chladný ako jeho krajina, no užitočný. Postupne sa stáva priateľským. Loď by mala ísť zajtra ráno o šiestej, z 80 km vzdialeného Alatu, dohodneme sa na spoločnom taxíku. Podmieňovací spôsob v predchádzajúcej vete mal svoj nesporný význam. 

Ocitnem sa v prístave. Pár formalít prebehne hladko. To isté sa nedá povedať o pristaní našej lode. Je na mori. Vykladá sa. Je druhá v poradí na vyloženie. Tretia. Informácie sa líšia podľa toho, koho sa spýtame. Spoločný je len menovateľ- čakanie. Stretávame Marka, nemeckého motorkára. Chudák, jemu povedali už pred dvoma dňami, že ide loď, tak tu odvtedy čaká. 

Prístav pritom nie je práve zdrojom zábavy. Bankomat. Zmenáreň. Toaleta. Búdka s obchodom. Miestnosť na odpočinok plná šoférov pozerajúcich turecké telenovely. Inak len 50 kamiónov okolo veľkej betónovej plochy. Na kraji ktorej rozložíme náš kemping. Občas nás niekto príde varovať pred hadmi. Zjavne včera videl niektorý zo šoférov hada. Odvtedy sa z neho v rámci všebecnej nudy a ústneho podania stala priam smrteľná anakonda. 

Prebieha jeden z najnudnejších dní v mojom živote. Čas odchodu sa stále posúva. V okolí sa nič nehýbe. Spravil som si štatistiku. 1 kamión z Azerbajdžanu, cocacolový z Uzbekistanu, 2 z Tajikistanu, 3 z Kirgizstanu a Kazachstanu, zvyšok Gruzínsko, Ukrajina a Turecko. Neviem, načo to sem píšem. Asi ako dôkaz skutočnej nudy. Občas ale preletí vták. Reže svojimi krídlami vzduch, perie sa mu leskne v lúčoch slnka. Vyzerá ako vrabec. 

O šiestej večer sa konečne dostávame na loď. Volá sa Mercury 1. Znie to vesmírne. Škoda, že jej rýchlosť je bicyklová. Na poslednú chvíľu sa pridáva aj excentrický Američan. Naša kajuta sa skladá z dvoch dvojposchodových postelí, umývadla, skrine, vcelku príjemné miesto. O ôsmej ideme na večeru, v miske vývar s chlebom. Vravím si, fajn, si na mori, tak máš námornícku stravu, ešte buď rád, že si nemusíš plavbu odpracovať. Horšie je, že keď pozriem z okienka, nie som na mori. Ale v prístave. Loď vyráža až v noci. 

Deň na palube je oddychový, s príjemným počasím. Na oblohe sa slnko hrá s oblakmi, v diaľke sa nebo spojí s morom v zúriacej búrke. Jeden zo šoférov šprintuje a vyklusáva po palube, ostatní pofajčievajú, popíjajú čaj a viacmenej ma ignorujú. Posádku takmer nevidieť, ozvú sa, až keď ma vyhadzujú z miest, kam som zo zvedavosti nazrel. Spoločenskejších je hŕstka domácich pasažierov. V Azerbajdžane, kde je jedinou chrbticou ekonomiky aktuálne neprosperujúci ropný priemysel, nedokážu nájsť zamestnanie, idú skúsiť šťastie do Kazachstanu. Miestna ekonomika je podstatne lepšie diverzifikovaná, v rámci Strednej Ázie najvyspelejšia. 

Zrazu si uvedomím, že na palube pribudla svetlo modrá vlajka. Neklamný znak, že sa blížime k brehom. Pre úplnosť dodávam, že z Baku do Aktau sa dá aj letieť. Za cenu len nepatrne vyššiu. Kto by ale chcel takto prísť o zážitok z plavby cez Kaspik? Ľudia nie vždy konajú racionálne. Vlastne takmer nikdy. 

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum AKO: Uhrík v Nitre výrazne zaostáva za súčasným županom Belicom

Súčasní župani majú podľa prieskumu agentúry AKO najlepšie vyhliadky uspieť v župných voľbách.

SVET

Schwarzenberg pre SME: Okamura či Kotleba, všetko rovnaká háveď

Babiš môže ohroziť demokraciu, tvrdí.

KOMENTÁRE

Akých čudákov tie župné voľby priťahujú

Kandidáti sú najlacnejšou investíciou a ľudia sú hlúpi a zábudliví.


Už ste čítali?