reklama

Prvé dotyky s Azerbajdžanom

Pitie horiacej vody a iné zážitky z Astary, mesta na pobreží Kaspického mora, cez ktoré vedia hranica medzi Iránom a Azerbajdžanom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V zdieľanom taxíku do Astary ma po prvý krát ma posadili dozadu ku dvom mladým ženám, staršia pani s dieťaťom trvala na sedení vpredu. Spočiatku nás oddeľovala školská taška, po chvíli ale dievča uznalo, že to nie je nevyhnutné. Prekvapuje ma pohľad na ryžové políčka zaplavené vodou, pestovanie tejto plodiny som naozaj neočakával. 

 V Astare ihneď cítiť zmenu. Vlhký prímorský vzduch, oblečenie sa mi lepí na telo. Iránske páriky posedávajú na pláži, tešia sa z nastupujúceho šera. Vyberiem sa na poslednú prechádzku po meste. Súčasne s prezidentskými voľbami čakajú Irán aj tie komunálne, v Astare práve zúri kampaň. Každý z kandidátov má rozložený svoj stan v niektorom z dvorov okolo hlavnej ulice. Veľký plagát s usmiatou podobizňou, hudba, pódium s množstvom stoličiek. A samozrejme čaj. Viacerí ma naň pozývajú, vládne priateľská atmosféra. No odmietam, nechcem svojou prítomnosťou ovplyvniť volebný výsledok. Hlavne ale už pri sebe nemám žiadne rialy, takže sa stránim akýchkoľvek spoločenských aktivít, keby úplnou náhodou došlo ku platbe. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Kaspické more
Kaspické more  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Ranný prechod cez hranice je na bývalú sovietsku republiku naozaj hladký. Najskôr Irán, všetko ide po starom. Poslušne sa postavím do radu, z ktorého ma rýchlo jeden z pohraničiarov vyťahuje. Znova dostávam špeciálnu starostlivosť a posúvajú ma dopredu ku kabínke. Usmiaty pracovník sa ma pýta na mestá, ktoré som v krajine navštívil. Úsmev ho prešiel, som rozhodnutý byť pre istotu maximálne transparentný a menujem mu kompletný zoznam. Ktorý sa krvopotne snaží ťukať prstom do počítača. Zástup Azerbajdžancov za mnou nervózne prešlapuje. Každý z nich má okolo seba množstvo plných čiernych igelitiek, my by sme povedali vriec na odpad. Doteraz netuším, ako si ich rozoznali. A čo v nich vlastne mali. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Viem len, že to bolo riadne ťažké. Prejdem cez rieku a tým opúšťam Irán, aké pohodlné. V medzihraničnom priestore som chcel pomôcť páriku. Boli dvaja a kyvadlovým systémom prenášali osem tašiek. Plných zlata, olova, kameňov alebo kníh, iná možnosť ma nenapadá. Aj som to celkom oľutoval. 

 

Azerbajdžanský úradník na mňa podozrievavo zazerá spod čierneho obočia. Môj výzor sa mu nepodobá na fotku v pase, zavolá si na pomoc ženské oko. Po dlhšej porade nasleduje plejáda zvedavých otázok, vzhľadom na rečovú bariéru ale nemôžu ísť do hĺbky. Padne rozhodnutie, že na rozdiel od tej turkménskej azerbajdžanskej vláde neublížim. Len sa prehrabú v liekoch a všetko je vybavené. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V uliciach vládne čulý ruch. Obdivujem rôznorodosť nášho druhu a ženské vlasy. Ľudia sú tu vysokí, nízki, tuční, chudí, hoci tiež ide o moslimskú šiítsku krajinu, pravidlá obliekania sú oveľa voľnejšie, ľudia preto nepôsobia tak uniformne. Ani som si to predtým v Iráne neuvedomoval. Muži by stále v rámci spoločenských zvyklostí mali mať dlhé nohavice, čo aj dodržiavajú. Ženy ale odložili hidžáb a dokonca vytiahli sukne nad kolená. Väčšina z nich by ale ani nemusela. Navyše sa mi to zdá tak trochu diskriminačné. 

Múzeum
Múzeum  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Hľadám hostel, sklonený nad mobilom som už skoro na modrej guličke. Keď takmer vrazím hlavou do hrude vojaka. Rýchlo ma otáča, v kasárňach ma asi neubytujú. Mali by si zobrať príklad z Iráncov a podobné zariadenia odlíšiť ostnatým drôtom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Prisadnem si k trom starým pánom popíjajúcim čierny čaj. Sú nahodení, ani horko ich neodradí od tradičnej čiapky, zlaté zuby sa blyščia na slnku. Zisťujem, že s ruštinou to celkom pôjde, prinajmenšom je to zábava. Vo vedľajšom podniku sedí pri pive Bielorus. Azerbajdžan nemá rád, varuje ma opakovaným prechádzaním prstom po krku, spolu so zlovestným úškrnom. Jeho zuby sú čierne. 

Astara
Astara (zdroj: Tomáš Skukalík )

Centrum Astary tvorí park, ktorému kraľuje socha Heydara Aliyeva. Je mi jasné, že podobizeň tohto muža ma bude sprevádzať často. Ešte v 60.-tych rokoch sa stal šéfom miestnej pobočky KGB a hoci následne vystriedal viaceré funkcie v politbyre, krajine de facto vládol. Medzi rokmi 1993-2003 aj oficiálne ako prezident, zastaviť ho mohla len smrť. Moc však ostala v rodine, odvtedy vo voľbách víťazí jeho syn Ilham, 85%-tný výsledok pre neho nie je problémom, úprava ústavy poslušným parlamentom umožňuje opakovanú kandidatúru. Má aj "šťastie" , mnoho opozičných lídrov "páchalo" ekonomické trestné činy, začo si odpykávajú trest vo väzení. V postsovietskom priestore nejde o ničím výnimočný politický vývoj, navyše Ilham má syna, volá sa Heydar... 

Heydar Aliyev
Heydar Aliyev  (zdroj: Tomáš Skukalík )

Vyberiem sa k horiacemu prameňu Yanar Bulag, jednej z množstva bizarných azerbajdžanských atrakcií. Voda obsahuje tak vysoký podiel metánu, že po priložení zdroja ohňa horí, miestni zároveň veria na jej liečivé účinky. Prameň má byť vzdialený 9 km, idem peši, chcem si pozrieť mesto, hoci ma odrádza záverečný úsek po ceste. Hrubá čiara na mape, smer k hlavnému mestu, honosné označovanie M3, to bude diaľnica, hovorím si. V skutočnosti boli niektoré úseky štrkové. A po ceste sa premávali kravy. Azerbajdžanský vidiek ma inak ničím výnimočným neupúta. 

 Prekvapenia pokračujú, Yanar Bulag je o 2 km bližšie, ako by mal byť. Okoloidúce autá zastavujú a naberajú si vodu, v jednom momente pobavene sledujem, ako vyskakuje s bandaskami celý policajný kontingent. Skúšam vodu zapáliť, naozaj horí. Viac krát sa napijem, bublinky chutia trichu horko, doteraz sa mi nič nestalo, tak snáď to po jej liečivých účinkoch ostane rovnako. 

Yanar Bulag
Yanar Bulag (zdroj: Tomáš Skukalík )

Ráno chcem ísť do Baku, stanica samozrejme nie je tam, kde by podľa mapy mala byť. Ľudia mi zastavia starý rozheganý žigulík s ešte starším šoférom, ktorý po pár kolečkách cez mesto trafí na terminál. Neskoro, 9:05. Aspoň si to myslím. Žiadny autobus. Dostávam sa len na zoznam pasažierov, lístky neexistujú a odchod je o deviatej. Oznámia mi to s takým ľadovým kľudom a tónom v hlase, že naozaj začínam pochybovať. Taký nihilizmus sa mi zdá nemožný. A naozaj. Neskôr od spolusediaceho zistím, že čas na mojom mobile je o hodinu popredu. To isté na aplikácii World Clock. Človek aby už neveril ničomu. Ani modernej technike. Azerbajdžan je zatiaľ pre mňa plný záhad a prekvapení. 

Tomáš Skukalík

Tomáš Skukalík

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek s otvoreným pohľadom na svet. Budem prinášať svoje dojmy doplnené pár informáciami z približne 200 dňovej cesty Irán-Turkmenistan-Uzbekistan-Tajikistan-Kirgizsko-Kazachstan-Rusko-Mongolsko-Čína. Snáď niekoho inšpirujem alebo poteším zaujímavým čítaním. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu