Zážitky z Kashanu a Teheránu

Autor: Tomáš Skukalík | 17.5.2017 o 7:10 | Karma článku: 4,92 | Prečítané:  882x

Aj o špionážnom sídle v bývalej americkej ambasáde a o tom,  prečo sa Turkméni rozhodli mi neudeliť víza. A kam pôjdem ďalej? 

V Kashane rýchlo náhodou zakopnem o hotel pre miestnych s výbornou polohou. Lacný, keď ale štandard vyhovuje Iráncom, nevidím dôvod, prečo by nemal mne. V zadymenej recepcii mi chlapík skúmavo hľadí do očí. Je mi jasné, že v týchto sekundách sa rozhoduje, či ma tu nechá. Snažím sa mu pohľadom naznačiť, že sa nemusí báť, som neškodný žiadnu párty mu v izbe robiť nebudem... ako neskôr zisťujem, aj tak tam nemá žiadny nábytok. Vydržím sa nerozkašlať, možno vďaka tomu som uspel.

 Pán si potrpí na topánky. Minimálne 5 krát mi zdôrazňuje, aby som sa v izbe vyzul, a hlavne, hlavne do kúpeľne chodil v na to určených šlapkách. Vehementne pritakávam, viem, aké je to pre moslimov dôležité. Svoje botasky dokonca demonštratívne nechávam pred dverami izby na chodbe, nech vidí, že sa môže spoľahnúť. Aj tak zle. O pár minút klope a káže ich dať dnu, plastová neidentifikovateľná vec je vraj botník. Znova opakuje pesničku s kúpelňou. Po niekoľkých ďalších minútach ma opäť poctí svojou návštevou. Dostávam návod s bodmi, ako sa majú cudzinci v Iráne správať. 

Mesto na mňa pôsobí útulným dojmom. Uličky sú to užšie ako vo veľkomestách, ľudia o niečo prístupnejší. V obchodíkoch sa predáva voda z ruží, ktorou sa Kashan preslávil. Na okolitých lúkach sa od polovice mája začína zberať typická odroda sladko voňajúcich ruží, ruže sa následne varia v špeciálnych hrncoch.  Výsledný extrakt sa používa ako parfém alebo ako dochucovadlo do tradičných pokrmov. 

Kashan bol v minulosti obchodným centrom a stovky domov bohatých obchodníkov stále stoja, niekoľko z nich je zrekonštruovaných a sprístupnených. Za normálnych okolností by som si z nich vybral jeden, no zabral na mňa triviálny marketing. V ponuke je kombo tiket, kde za cenu dvoch domov uvidíte tri. Vlastne dva plus kúpele. Kto by ale odolal. Dostať niečo "zadarmo" je príliš silný motív. Aj tak som ale nič neušetril. Pri blúdení uličkami som do jedného domu nechtiac vnikol zadným vchodom bez kontroly. Nakoniec však nič neľutujem, práve naopak, som nadšený. 

Kupujem si na večer koláčiky. Všimnem si, že moja jednotková cena je skoro o polovicu vyššia ako pani, čo bola v rade predo mnou. Zaplatím, ale potom pánovi s úsmevom naznačím, že viem, čo spravil. Možno ho bude hrýzť svedomie. 

Druhý deň ráno idem do horskej dedinky Abyaneh, busom do Natanzu a potom stopom, teším sa, že opäť niečo zažijem. V Natanze je hlavná iránska elektráreň na obohacovanie uránu, radšej foťák ani nevyťahujem z vrecka. Neviem, či konkrétne miesto taja, ale na mojej mape sa nenachádza. Akosi sa mi nedarí, v meste nie je vhodné stopovať, po pol hodine ma niekto vezme aspoň 3 km na výpadovku. 

Všetko zlé je na niečo dobré...ale žiaľ aj všetko dobré na niečo zlé. Tu je to ešte horšie. Nechápem, čo sa deje, no nikto nezastavuje. Skontrolujem si nohavice s tričkom, bez diery. Oprášim zadok. Ucapkám vlasy. Usmejem sa. A skúšam cez špinavé sklá nadviazať očný kontakt s vodičmi. Bezvýsledne. Takže si tie 3 km naspäť do centra pekne odšlapem a beriem taxík. 

Asi som stál na zlej ceste, všetci určite vedeli kam smerujem, no ich cesta neviedla do koncovej dediny. Cestou späť išlo totižto všetko zase klasicky ako po masle. Jedným z odvozov bol novozélandský manželský pár na dôchodku. V roku 1998 cestovali z Hongkongu do Istanbulu. Predstavujem si, aké náročné to muselo byť... bez internetu, smartfónu, máp, sprievodcov. 

Samotný Abyaneh ma oslovil podstatne menej ako predchádzajúce horské dediny. Jeho sláva asi spočíva aj vo výhodnej lokalite na turistickej trase. 1500 rokov stará dedina si stále udržiava mnohé tradície, červené domčeky sú aj zrekonštruované, no akosi nejednotne. Estetickému dojmu rozhodne nepomáhajú ani plechové strechy. Pekný pohľadnicový výhľad sa ale dá získať z kopca oproti- je to len 10 minút, no sem už nikto z početných návštevníkov nepríde. 

Po piatich týždňoch a kolečku cez takmer celý Irán sa vraciam do Teheránu. Pár vecí sa tu zmenilo. Spred staníc metra zmizli vojaci so samopalmi. Rovnaký osud žiaľ postihol hlasové oznamovače zastávok. Zato vo vagónoch pribudli ďalší predajcovia, ponúkajú cigarety, balóniky, deky, sluchátka, tričká, žiletky, po podlahe skáču nafukovací tučniaci, plazia sa strieľajúci vojačikovia, plavia sa svetielkujúce rybky či jazdia detské autíčka. Kupujem ponožky, aj mi vyhovuje, že takto pohodlne docestovali ku mne. Môj nový pár má dokonca dve značky naraz- Adidas a Cat. Čakám ešte na zubnú kefku. Ale márne, neprichádza. Som si istý, že som len v nesprávnej súprave. 

Distingvovaný pán sa na mňa usmeje a povie mi, že som škaredý. Zarazene sa ho pýtam prečo- niežeby som úplne nesúhlasil, no chcem vysvetlenie- na čo dodá, že som úspešný. Aj tretie slovo z jeho úst je prídavné meno, vraj som šikovný. Mohol by potrénovať svoju angličtinu. 

Múzeum islamského umenia je také priemerné. Hromada koránov všetkých veľkostí, ako v správnom múzeu nechýba množstvo keramiky. Mne sa najviac páčia dvere. 

Nielen pre konšpiračných fanúšikov odporúčam návštevu bývalej americkej ambasády. V priebehu islamskej revolúcie tu študenti zadržiavali prakticky celú diplomatickú misiu, všetkých prepustili až po súhlase americkej vlády s budúcim nezasahovaním do vnútorných záležitostí Iránu. Ono, nedôvera Iráncov voči USA má svoje reálne historické opodstatnenie. A nemožno sa jej až tak čudovať. Posledný iránsky šach, márnotratný Mohammad Reza Pahlavi, so záľubou utrácania väčšiny zdrojov na armádu a následného strieľania do demonštrantov, bol k moci dosadený a udržiavaný aj pomocou CIA. Revolúcia bola pochopiteľným dôsledkom. Ak niekoho téma viac zaujíma, dovolím si trochu reklamy, určite si prečítajte knihu od Ryszarda Kapuscinskeho Šachinšach, poľský novinár v nej famózne opisuje myslenie utláčaného ľudu, psychológiu revolúcie. Budova ambasády bola obsadená davom, Američania tak nestihli zmazať stopy. Vo vnútri sa nachádzala špionážna centrála, ktorá pokrývala oblasť od Egypta po Indiu, dnes si v študentmi spravovanom múzeu môžete obzrieť rôznu špionážnu či falšovaciu techniku. Na múroch a vo dvore ambasády sú vystavené protiamerické a protižidovské grafity a plagáty, tie prvé pomerne vtipné, druhé by u nás asi hraničili s trestným činom. 

Do Teheránu som prioritne znova prišiel, aby som si vyzdvihol turkménske víza. Žiaľ, zbytočne, moja žiadosť bola bez udania dôvodu zamietnutá. Hoci som optimista, tak trochu som to aj čakal, miera zamietavosti sa podľa neoficiálnych zdrojov približuje k 50%. A môj profil- muž, mladý, slobodný, cestujúci sám, je asi tým najrizikovejším. Hoci neviem, či by som tam s mojimi pár ruskými slovíčkami robil nejakú revolúciu. Ale viem čítať azbuku. Každopádne, v podstate na to mali aj právo, žiadal som o tranzitné víza, ktoré majú slúžiť len na prechod krajinou, a ja som potajomky chcel pozrieť mramorový Ašchabad, horiaci kráter v Darwaze a legendárnu oázu Merv. Možno mi čítali myšlienky. Pri turistických vízach musíte ísť s cestovnou agentúrou, podobne ako napríklad do Tibetu, čo stojí približne 150 USD na deň. Ku cti Turkménom však slúži, že nepýtali poplatok vopred, za podanie žiadosti, čo je inak bežné. Aj tak škoda, chcel som vidieť po Severnej Kórey asi najuzavretejší režim sveta. Dokázali, že svoj prívlastok si zjavne zaslúžia.

Musím tak zmeniť plány a Turkménsko obísť. Pohľad do mapy ponúka nejaké riešenia. Juhom cez Afganistam, to by pri aktuálnej situácii znamenalo takmer istý nútený predĺžený pobyt na dobu neurčitú. Hory mám rád, ale toto si odpustím. Aj keď nášmu štátnemu rozpočtu sa momentálne darí dobre, nechcem nahnať premiérovi politické body za moju záchranu. Smerujem preto do Azerbajdžanu, z Baku ma čaká 30 hodín trajektom do kazašského Aktau, odtiaľ 25 hodín vlakom púšťou Kyzylkum do Uzbekistanu. 

Azerbajdžanské víza sa od začiatku tohto roka dajú ľahko vybaviť online, dokonca cez mobil, len im to trvá tri pracovné dni, smerujem tak ešte na chvíľu do severného Iránu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?