Isfahan- najkrajšie mesto Iránu

Autor: Tomáš Skukalík | 15.5.2017 o 14:00 | (upravené 16.5.2017 o 13:50) Karma článku: 5,88 | Prečítané:  1358x

Prívlastok v nadpise pochádza z mojej hlavy. Tak na mňa toto mesto, s jeho historickými mostami a veľkolepým námestím, zapôsobilo. 

Kroky každého návštevníka Isfahanu vedú na Naqsh-e Jahan, skrátene Imam square, s dĺžkou 512m a šírkou 163m druhé najväčšie námestie sveta. Pred ním je len Tiananmen, pekingské Námestie nebeského pokoja postavené za vlády Mao Ce Tunga. Stavbu Imam square, dnes pamiatky Unesco, začal v roku 1602 šach Abbas Veľký, ako veľkolepú a okázalú ukážku bohatstva a krásy jeho hlavného mesta. Šach mal vtedy už 52 rokov a výstavba sa nakoniec natiahla až na štvrťstoročie. Je pochopiteľné, že bol už netrpezlivý, túžil vidieť dokončené svoje historické dielo, životy architektov často videli na vlásku.

Našťastie sa ovládol a výsledok stál za čakanie, Abbas dva roky po dokončení zomiera, námestie obklopené mešitami a palácom udivuje do dnešných čias. Nasledúce panovnícke dynastie prirobili fontány, v modernej dobe po okrajoch pribudli stánky so suvenírmi, plynulo prechádzajúce do bazáru. Ten isfahánsky je pre mňa ale trochu sklamaním, ako kráčam uličkami nachádzam čoraz viac obchodov zavretých. 

O to viac ma teší pohľad na rieku Zayandeh, prvú s vodou, ktorú v Iráne vidím. Okolo brehov sú nekončiace parky, ideálne miesto na prechádzku, no oči priťahujú najmä starodávne mosty. Predovšetkým v noci podmanivé nasvietenie vytvára jedinečnú atmosféru. Cítim sa ako v alternatívnom divadle, v jednotlivých oknách pozorujem nemé predstavenia. Mosty stále slúžia na stretávanie sa, predovšetkým mladých mužov a žien, hoci údajne práve pre tento dôvod boli s nástupom konzervatívcov do mestskej rady čajovne na mostoch nútene zavreté. 

Šach Abbas I. mal takisto v hlave "rozvojový projekt". Z mesta Jolfa, dnes na iránskych hraniciach, prinútil 40 000 kresťanských Arménov, aby sa presťahovali do Isfahanu. Túžil využiť ich obchodnícke a umelecké schopnosti pre rozvoj svojho hlavného mesta, zaručil im náboženskú slobodu. Pozostatkom je katedrála Vank, syntéza kresťanského a islamského umenia. V jej okolí sa nachádza pamätník a múzeum genocídy Arménov Turkami z roku 1915. Teda, naša vláda sa stále zdráha uznať tento pojem. Neodškriepiteľným faktom však je vyvraždenie 1,5 milióna Arménov žijúcich na území východného Turecka a zhabanie ich majetku, ako konečné riešenie na zabezpečenie jednotne moslimskej Ottomanskej ríše. 

Neďaleko leží nedávno otvorené súkromné hudobné múzeum. Zatiaľ pomerne neznáme, nestihlo sa ešte dostať do sprievodcov, no to sa v budúcnosti určite zmení. Majiteľom je iránsky multiinštrumentalista často koncertujúci aj v Európe, jeho meno tu ale radšej komoliť nejdem. Keď bude hrať v blízkosti Slovenska , napíše mi mail. Celkom šikovný, na tento účel si tvorí databázu. Vstupné 7,5€ je najvyššie, aké som kedy v Iráne platil, no hodné kvality expozície. Viac ako sto tradičných hudobných nástrojov z regiónov po celej krajine, ústretový po anglicky hovoriaci sprievodca, schopný na nástrojoch ukážkovo zahrať. A na záver menší live koncert. 

Taxikári v meste sú naozaj vtipní. Neváhajú na začiatku na skúšku nastreliť aj trojnásobnú cenu, prax, s ktorou sa vo väčšine Iránu nestretnete. Po mojom úprimnom smiechu sa začnú smiať aj oni. Za férovú cenu sa im ale ísť nechce. Radšej vždy zakričia na nejakého svojho kamaráta, neoficiálne fungujúceho a nehovoriaceho staršieho pána. 

Príroda okolo neďalekého mestečka Varzaneh je ako stvorená na jednodňový útek z rušného Isfahanu. Močariská, soľné jazero alebo piesočné duny, my si vyberáme posledné dve menované zaujímavosti. Po dlhšej dobe som opäť v miestnom mikrobuse. Traja nečakaní cudzinci vodičovi zjavne narušili plány. Presne tri miesta mu chýbajú, do uličky tak pokladá provizórne stoličky. Jasné, zvykne sa čakať, kým sa mikrobus zaplní, je mi ale aj tak záhadou, ako im to vždy presne vychádza. 

 

Je prakticky nemožné sa v oblasti pohybovať individuálne, s pomocou hostela preto organizujeme vlastnú menšiu tour. Duny...sú proste duny. Krátka zábava, námaha vyštverať sa na vrchol, odmenená výhľadmi do krajiny.

Soľné jazero je pre mňa novinkou. Skôr vlastne ide o pláň, napoly vysušenú, jazero je len na mape, sme radi, že nájdeme aspoň menšiu vodnú plochu, v ktorej sa trochu počvachtáme. Odlesky na hladine sú však úchvatné, bager ťažiaci soľ dodáva industriálnu atmosféru. Nie je to síce bolívijský Salar de Uyuni, no som spokojný. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?