Do Persepolisu ponúka v Shiraze tour každý hotel a každý tretí človek na ulici. Niektorí z nich sa snažia najskôr nenápadne prihovoriť, ale skôr či neskôr to z nich aj tak vylezie. No ja chcem zostať verný tradícií a idem nezávislým spôsobom. Je to vcelku ľahké, stačí sa odviezť mikrobusom do mestečka Mardavsht a odtiaľ to je už naozaj kúsok. Neviem, či je autobusová doprava naozaj taká častá alebo mám proste len opakovane šťastie, ale opäť nachádzam na stanici plný spoj tesne pred odjazdom.
Stavba mesta začala za kráľa Dareiosa I., celkovo trvala viac ako 150 rokov. Persepolis ale nikdy nebol hlavným mestom Perzskej ríše. Slúžil na reprezentatívne účely, ako výkladná skriňa, ktorá mala ohúriť delegácie prichádzajúce počas Nowruzu (osláv Nového roka) zo všetkých kútov ríše. Žiaľ, dnes z kedysi veľkolepého mesta ostal len zlomok.
Stúpam veľkým dvojkrídlovým schodiskom. Schodíky sú nízke, aby sa nimi Peržania v luxusných rúchach mohli niesť s noblesou. Na vrchole schodiska stáli trubači ohlasujúci príchod cudzej delegácie. Tá vstupovala do mesta impozantnou Xerxesovou bránou.
Práve brány spoločne s množstvom reliéfov sú najzaujímavejšou časťou Persepolisu. Reliéfy zobrazujú rôzne zahraničné delegácie prichádzajúce s pre seba typickými darmi za kráľom, išlo napríklad o Egypťanov, Skýtov, Trákov, Médov, Elamitov atď. Miestami badať stopy prebiehajúcej rekonštrukcie, pozitívne však je, že pre verejnosť sú už otvorené prakticky všetky časti mesta.
Ak si Persepolis chcete pozrieť z výšky a získať tak komplexnejší dojem z majestátnosti miesta, treba sa vyškriabať na kopec ku hrobkám Artaxerxesa II. a III. Úprimne, rozsah zachovaných stavieb ma trochu sklamal, vidno, že Alexander Veľký spravil pri ničení mesta dobrú prácu. Zapálil robustné stropné brvná, ktoré následne roztavili kovové nosníky, čím sa domy zrútili.
Z Persepolisu smerujem k archeologickému miestu Naqsh-e Rajab, vzdialenému približne 6 km cestou po púšti. Lonely Planet píše, že v zime ide o peknú prechádzku, ktorú by ale v lete podnikol len idiot. Technicky vzaté, leto nie je, tak idem, a nepokladám sa za idiota. Dokonca vo mne klíči akési netušené odhodlanie, rozhodnem sa nemávať rukou, no si to poctivo odšlapať.
Slnko neskutočne pečie, jazyk sa mi lepí na podnebie. Prvé auto ide okolo po štvrťhodine. Ovládnem sa. V diaľke spomalí, zastaví sa a po chvíľke váhania začne cúvať. Zdá sa mi ešte príliš skoro na premiérovú skúsenosť s fatamorgánou. Je to nakoniec realita. Po prvý krát ma berie samotná žena, s radosťou naskakujem. Pôvodné predsavzatie ľahko vytlačím z mysle.
Naqsh-e Rajab, to sú len tri skalné reliéfy, nič, čo by som už predtým nevidel v Persepolise. Oveľa zaujímavejšie miesto je Naqsh-e Rustam o dva kilometre ďalej, kam ma berie kamionista. Už z diaľky obdivujem do skalného útesu vytesané hrobky Dareiosa II., Artaxerxesa I. a Dareiosa I., z boku sa k nim pridáva miesto odpočinku ďalšieho legendárneho perzského kráľa Xerxesa I. Pod majestátnymi hrobkami sa nachádzajú veľmi pekne zachované reliéfy.
Miesto mi čiastočne pripomína jordánsku Petru. Tá však na mňa urobila väčší dojem, aj v porovnaní s Persepolisom, najmä vďaka vyššiemu počtu stále stojacich historických objektov. Možno ale len porovnávam neporovnateľné. Persepolis rozhodne nie je možné pri návšteve Iránu vynechať.
