Irán- Unesco monumenty v púšti

Autor: Tomáš Skukalík | 25.4.2017 o 19:12 | (upravené 26.4.2017 o 10:44) Karma článku: 5,13 | Prečítané:  1530x

Prevediem vás po majestátnom zikkurate, historickom meste Shushtar a porozprávam o ďalších zaujímavých ľuďoch, na ktorých som narazil. 

Prvá nočná cesta autobusom mi ubieha rýchlo, až na to, že je prakticky nemožné spať. Cestou stojíme v pár mestách, a to sa vždy rozsvieti celý autobus a kričí názov mesta. No rozumiem tomu,  nie každý Iránec má na mobile budík. Vodič ma na moje želanie vyhadzuje v meste Shush. Teda, presnejšie povedané, na výpadovke 2 km od mesta, o štvrtej ráno. Pritiahnu ma svetlá neďalekého bufetu, kde čakám na svitanie. Príležitostne popritom odmietam ponuky všelikoho na odvoz. V noci sa spod svetla nehnem a platiť hotel nemienim. 

 

Shush bola v uplynulých tisícročiach viac krát centrom starých ríš, veľkosťou a významom porovnateľná so slávnym Persepolisom, ak nie pred ním. Celú ju ale zaviali piesky času, spod púšte mesto dlhodobo vykopávali najmä francúzski archeológovia, práce je tu na niekoľko generácií. Miestne archeologické múzeum však vynechávam, prišiel som sem kvôli zikkuratu Choqa Zanbil. 

Keďže k nemu do púšte nechodí žiadny spoj, opäť stopujem. Vezie ma riaditeľ neďalekého múzea Haft Tappeh, za cestu peniaze nechce, za vstup ale takmer 4€ áno. Pôvodne som doňho ísť naplánoval, keď som ale už na mieste, idem. Dostávam štyri lístky... a vnútri nachádzam tri miestnosti s pár hrncami. Akýsi nepomer. Po stenách visia fotky s priebehom vykopávok zikkuratu a perzským popisom. A aby som náhodou niečo nevynechal, vonku sú desaťmetrové kopy hliny, akože menšie zikkuraty. Pán asi vedel, prečo ma berie, sem naozaj môže niekto zablúdiť len omylom. 

Ďalší stop je riaditeľ základnej školy. Dnes mám šťastie na papalášov. K zikkuratu sa ale tak ľahko nedostanem, najprv musím navštíviť jeho školu. Robustný pán patrí k pôvodne nomádskemu etniku Lori, ktorí dnes predstavujú 2% iránskej populácie. To udáva môj guidebook, on vehementne tvrdí, že minimálne šesť. Okrem iného sa ma pýta na názor na homosexualitu a iné prečudesné otázky, uzurpuje si moju pozornosť a hnevá sa na kolegov, keď sa ma tiež niečo opýtajú. O čosi milší sú jeho žiaci, jednému z nich som dokonca dal na zošit svoj premiérový autogram. Tak ho má teraz počarbaný. 

 Po pár hodinách riaditeľa prestávam baviť a konečne mi vybavuje sľúbený odvoz k  Choqa Zanbil. Ešte sa čuduje, prečo tam idem práve cez obednú horúčavu, akoby to bola moja chyba. 

Choqa Zanbil sa nachádza v meste Dur Untash, postavenom Elamitmi v 13-tom storočí p.n.l. a zničenom o 700 rokov neskôr asýrskym kráľom Ašurbanipalom. Mesto malo 3 oddelené systémy hradieb, ktoré obkolesovali zikkurat. Slovo zikkurat je akkadského pôvodu, znamená veľký viacúrovňový chrám. Choqa Zanbil má štvorcový pôdorys s dĺžkou strany 105 metrov,  chrám postavený z hlinených a pálených tehál bol zasvätený dvom z najvyšších elamitských bohov Inshushinakovi a Napirishovi. Po zničení mesta bol zikkurat zaviaty pieskom, neskôr náhodne objavený, vykopávky začali po druhej svetovej vojne. 

Od zikkuratu stopujem do mesta Shushtar s ďalšou Unesco pamiatkou, historickým zavlažovacím systémom. V okolí je ale veľa dediniek a tak sa hýbem po pár kilometroch. Berie ma Arab, skôr ako si však môžem sadnúť na predné sedadlo, musí z neho odsunúť pušku. Na moje slová ,,desert - no animals", doplnené veľavravným gestom, sa len usmeje. Optimisticky predpokladám, že mi iba nerozumel. V mobile mi ukazuje fotky a videá Saddáma Husajna, ktorého je veľkým fanúšikom. Pritakávam, za posledné dni som zmenil politické presvedčenie už naozaj mnoho krát. Dopĺňa fotky svojho syna s puškou. Inak je ale veľmi milý, suverénne najnebezpečnejšia je skutočnosť, že ako všetci jeho krajania sa nevenuje jazde, ale mne. 

Arab mi na križovatke zastavuje ďalšie auto. Nasadám tentokrát na zadné sedadlo a takmer zabudnem zavrieť ústa. Vedľa sediaca osoba má doslova hlavu medzi kolenami.  Nechápem, ako sa mohol dnu napratať, podobne veľkého Iránca som ešte nevidel. Takto nejako si predstavujem človeka, ktorý ohýba železné roxory. A ak si spomínate na černocha z Policajnej akadémie, ktorý musel šoférovať zo zadného sedadla.... tak to bol presne on. Sekundu pred podaním ruky mi prebleskli hlavou obavy, či moju dlaň dá ešte niekedy nejaký chirurg do poriadku. No vykľul sa z neho pohodový Šrek, selfie pre jeho kamarátov na seba nenechala dlho čakať.

Shushtar je starobylé mesto, v jeho úzkych uličkách by som dokázal stráviť celý deň. Zastavujem sa ale len pozrieť hlavnú atrakciu, hydraulickú zavlažovaciu sústavu, zapísanú v Unesco. Vďaka nej Shushtar v minulosti kontroloval zavlažovanie planín Khuzestanu. Tentokrát netreba platiť vstupné, oveľa rozumnejšie je vyjsť kopčekom popri rieke, kde sa z výšky otvorí komplexný a impozantný pohľad na celý systém. Jeho základ bol vybudovaný v treťom storočí podľa rímskych technológií a takisto rukami rímskych otrokov. V jednom z najslávnejších momentov iránskych dejín porazil kráľ Shahpur I. v bitke pri Edesse rímske vojská pod vedením Valeriána, ktorý sa stal jediným rímskym cisárom, ktorý bol zaživa zajatý. Dlho si ale už nepožil, Peržania mu pripravili krutú smrť, presný spôsob sa v rôznych zdrojoch líši, možno bol rozštvrtený, možno prinútený vypiť roztavené zlato.

Smerujem do Ahvazu, kde len prespávam. V meste sa mi nepáči. 36 stupňové teploty sa ešte dajú zniesť, vravím si, vždy lepšie ako aprílový sneh na Slovensku. V tejto juhozápadnej časti Iránu ale žijú Arabi a vadí mi ich prístup. Všade na svete sú Arabi rovnakí. Trochu politickej nekorektnosti nezaškodí. Len vystúpim z autobusu a už ma traja chytajú za ruky. Pojem osobná zóna im zjavne nič nehovorí, zaberie slovo o vymyslenom kamarátovi, ktorý na mňa vraj čaká. Násobne horšie je to pri odchode. Taxík ma vykladá na stanici, kde ma hneď chytajú dravci. Autobus vraj odišiel pred desiatimi minútami, ďalší odtiaľto ide až v noci, oni ale všetko ochotne vybavia a odvezú ma taxíkom na inú stanicu, odkiaľ autobus pôjde čoskoro. Aspoň keby neboli natoľko hlúpi a nestanovili dvojnásobnú cenu za taxík, veď videli, že jedným som prišiel a teda asi mám prehľad o cenových reláciách. To by už asi zasvietili varovné kontrolky každému. Všetko odmietam, blafujem že teda idem čakať do večera a sadám si na lavičku. O minútu ku mne prichádza konkurenčný predajca, ktorý ma odvedie k pristavenému busu. Ide o chvíľu. A vyjednám cenu o tretinu nižšiu. Autobus následne stojí ešte na jednej zastávke v Ahvaze, kam ma chceli pravdepodobne Arabi taxíkom doviezť. Takéto správanie som od Peržanov či Kurdov ani zďaleka nezažil. 

Chýbajú mi bližšie informácie ohľadom reálneho spolunažívania medzi majoritným obyvateľstvom a Arabmi. Peržania aj Kurdi o Araboch vždy hovorili negatívne, trochu akoby nimi pohŕdali. To má historické dôvody, v siedmom storočí Arabi dobili Perzskú ríšu, namiesto zoroastrizmu zaviedli islam. Na druhej strane, Arabi sú na svoj pôvod hrdí. Po pár vetách mi každý z nich povie, že je Arab. Pre istotu, aby som vedel. Zároveň mi ale pripadajú ako najmenej spokojná časť populácie, väčšinou nasledujú vety o tom, ako chcú krajinu čo  najskôr opustiť. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Horiaci obklad z londýnskej budovy sa používa aj na Slovensku

Francúzsky výrobca v pondelok oznámil, že obklad, ktorý pravdepodobne významne prispel k tragickému požiaru v Londýne, prestal vyrábať.

DOMOV

Fico sa po futbale vybúril na liste šéfovi UEFA

Pri iných futbalových kauzách mlčal.

KOMENTÁRE

Sprisahanci z jadra: Premiérove konšpiračné predstavy o futbale

Veľké krajiny chcú vybabrať s menšími.


Už ste čítali?