Neúspešný výstup na Alvand, iránsku trojtisícovku

Autor: Tomáš Skukalík | 15.4.2017 o 7:14 | Karma článku: 4,73 | Prečítané:  828x

Irán, to nie je len púštna krajina. O treku v pohorí Zagros, šialenom vetre a následnej noci na stanici horskej záchrannej služby. 

V noci som nespal dobre. Pri počúvaní búrlivého vetra som si predstavoval, ako mi zajtra pri treku lieta stan vzduchom. Navyše vraj keď v Hamedane fúka, na Alvande, kam sa chystám, je víchor. Radšej si priplatím za ubytovanie na chate a skúšku stanu odložím na neskôr.  

 Ráno po zaplatení za hotel si všimnem, ako si ma pani na recepcii pri odchode potajomky fotí. Som stále za atrakciu. Platenie je všeobecne zaujímavá záležitosť. Iránci sú príliš netrpezliví, čoho dôsledkom je nepekný zvyk. Keď rozmýšľam, ktorú bankovku vytiahnem z peňaženky, obslúžia sa samy a niečo mi z nej proste vytiahnu. A ja potom za rohom dlho počítam, koľko som vlastne mal peňazí a či si zobrali správne. Vždy áno. Asi by som mal prestať byť paranoidný. Postupne ale bankovky spoznávam a viem rýchlo reagovať. 

 Cieľom môjho prvého treku je Alvand, 3450 metrov vysoký vrch, na ktorom kedysi žil básnik Baba Taher. Malo by ísť aj o v zime prístupný a populárny vrchol. Prvých 10km idem po asfaltke do lyžiarskeho strediska. Cesty sú v Iráne všeobecne zaujímavé. Pomerne čisté, veľa chodníkov, semaforov minimum. Auto ale chodcovi nezastaví nikdy. Ani nepribrzdí. Je to len na chodcovi, aby sa mu vyhol. Každý si prechádza cez cestu ako sa mu chce. Situácia však nie je taká divoká ako napríklad v Indii, nepriateľom chodca sú len autá, motoriek veľmi málo, skútre či tuk-tuky žiadne. A má to aj svoje výhody. Doprava je naozaj plynulá. A spotreba nižšia. Len chodci musia byť opatrní, no nemyslím si, že by hrozil vážny úraz, autá chodia po meste pomaly. A na rýchlostných cestách sú nadchody, dokonca s eskalátormi. 

Ako stúpam do lyžiarskeho strediska, fúka čoraz silnejšie. Miestami dostávam spŕšku štrku do tváre. Zatiaľ je to ale stále zvládnuteľné. V stredisku s bungee jumpingom aj húsenkovou dráhou sa pýtam na cestu ďalej, samému sa mi do hôr príliš nechce, našťastie za pár minút ide hore chalan, Mohammed Reza, ako neskôr zistím vysokohorský záchranár, ku ktorému sa pridávam. Vyzerá byť na fajn človeka, z cesty odhadzuje chrobáky, občas spieva. Jeho tempo nie je ani závratné, takže sa nebojím, že spravím hanbu slovenskému znaku, ktorý mám prišitý na batohu. 

Postupne sa otvárajú výhľady na okolité hrebene.  Zároveň ale fúka čoraz silnejšie. Moc si teda krásu prírody neužívam. Musel som ísť až do Iránu, aby som zažil pravý vietor. Paradoxne ďakujem za svoj aktuálne 15 kilogramový batoh. Bez neho by som asi lietal niekde po kopcoch. Aj tak ale padám pár krát na kolená. Môj sprievodca na tom nie je oveľa lepšie, radšej sa držíme za ruky. A keď ma už opúšťajú sily, kašlem na etiku a idem v jeho závetrí. Cesta našťastie nie je dlhá, hoci pôvodnú hodinu riadne natiahneme. 

Vchádzame do stanice miestnej horskej služby vo výške 2800 m.n.m. Až vtedy si uvedomím, že som šiel so záchranárom. Mohol mi to povedať cestou, cítil by som sa lepšie. Vnútrajšok je naozaj luxusný. Koberce, TV, elektrina, voda, sporák, taký slušný hotel. Z plánov na výstup na vrchol samozrejme nie je nič. Vyššie začínal sneh, a ísť po ňom v takom vetre by sa rovnalo samovražde. Nechápem, ako tam ten básnik mohol žiť. 

Akosi sa mi nechce ani zostupovať a keďže obaja záchranári sú fajn mladí chalani, rozhodnem sa ostať na noc, hoci je ešte len obed. Na podobnom mieste som ešte nikdy nespal. Dostávam jednoduché jedlo,  neskôr večeru. Oni na oplátku zjedia všetky moje zásoby. S pomocou prekladača konverzujeme, dozvedám sa mnoho zaujímavých informácií.  Hlavnou náplňou a zábavou je ale nahrávanie mojich perzských odkazov a videí pre ich kamarátov. Myslím, že sa stávam hviezdou miestnej sociálnej siete a už o mne vedia všetci záchranári. Do horskej knihy píšem dvojstranový odkaz, podobných úloh dostávam viacero. Vcelku sa ale bavím, občas píšem blog. 

Ráno zostupujem s Masoudom, ktorému na stanicu končí služba. Vietor je možno o tretinu slabší, napriek tomu sa ma opakovane pýta, či je všetko ok. Pritom cesta je úplne jednoduchá. Ktovie, čo mu jeho kamarát narozprával o mojom včerajšom výkone. Konečne si môžem v pokoji obzrieť okolité hory. Trojtisícové zasnežené vrcholy nie sú ničím výnimočné, poskytujú však príjemné osvieženie po vyprahnutej krajine. 

Za dobrého počasia by bol výstup na Alvand priemerne náročným dvojdňovým trekom, chodník bol nakoniec jasne viditeľný, orientačné problémy nehrozia ani cudzincom. 

V Hamedane akosi zlyháva moja mapa. Hostel neexistoval. Namiesto bielych miest sú domy. Kde má byť cesta narazím na plot. A tam kde mal byť autobusový terminál... sú autoservisy. Hľadám stanicu, každý ma pritom posiela na inú stranu. Opakovane tak prechádzam cez tú istú križovatku, na nej stojaci taxikári sa určite v duchu uškŕňajú. Predtým som ich totižto odmietol. Tvrdili mi, že 160 kilometrovú cestu musím ísť taxíkom. Osobne pokladám v každej krajine taxikárov za najmenej dôveryhodných ľudí. Slušne povedané. 

 Po hodine som uspel. Aby som zistil, že minibus ide za ďalšie štyri. Nevadí, smola, idem sa najesť. Keď sa vrátim, vidím na stanici dve veľké lavičky. Sadám si na tú bližšiu, kde už sedí fajčiaci mladý muž. Ten ihneď vstáva s ospravedlňovaním, že on si presadne, aby mi nevadil jeho dym. Dalo mi námahu ho presvedčiť, nech ostane. Nič nebolo cítiť.

Starý minibus s asi dvadsiatimi sedadlami vyštartuje a začínajú sa diať čudné presuny medzi pasažiermi. Najskôr im nerozumiem. O pár minút pochopím, že to sa študenti chceli dostať bližšie ku mne. Rojin, čerstvá absolventka farmácie, ma pozýva na sedadlo k sebe. Vybrala si tento odbor, aby mohla byť finančne nezávislá, túži navštíviť Paríž a žiť v zahraničí. Nechce už žiť v krajine s toľkými obmedzeniami, smejeme sa na tom ako musí hrať v hidžábe volejbal, plávať, ako nesmie používať facebook a čo vystrájali jej rodičia, keď sa rozhodla asi tri pramene svojich čiernych vlasov prefarbiť na hnedo. Nerozumie dôvodom. Ukazuje mi videá s kurdskou kultúrou, ale aj svoje fotky zo súkromia. V ničom sa nelíšia od tých od mladých slovenských žien. V Iráne naozaj existujú dva svety- ten na verejnosti a ten v súkromí. 

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

KOMENTÁRE

Ťapákovci uvažujú o lapaní kotlebovcov

Kotlebovcom vraj percentá porastú. Tak radšej seďme a buďme.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?