Potulky iránskym mestom Hamedan a vodnou jaskyňou Ali Sadr

Autor: Tomáš Skukalík | 13.4.2017 o 20:50 | (upravené 17.4.2017 o 5:33) Karma článku: 8,96 | Prečítané:  3194x

V druhom blogu opisujem svoje ďalšie nové dojmy z Iránu, tentoraz z príjemného mesta Hamedan, vodnej jaskyne Ali Sadr a ľudí, ktorých som stretol. 

Ráno ma budia v hostely hlasy troch od seba nezávislých skupiniek Čechov. Najlacnejšie online dostupné ubytovanie je zjavne populárne medzi návštevníkmi z našich končín. Pozitívne ma prekvapuje najmä starší manželský pár. Nehovoria po anglicky a pôsobia zmäteno. Odprevadím ich ku metru a vysvetlím, ako sa dostanú ku zmenárňam. Desí ich už aj jeden nutný prestup. Verím ale, že to nakoniec zvládli. 

 

Cestu do Hamedanu venujem učeniu sa nových perzských fráz, takisto sa naučím číslovky. Tie sa hodia. Ešte viac by sa ale hodilo, keby v obchodoch aj boli nejaké cenovky. Niekedy mám tak trochu pocit, že ma možno klamú a platím viac ako by som mal. 

 

Autobus ma vyhodí na výpadovke, s taxikármi nie je rozumná reč. Idem pešo. Ak na niečom chcem šetriť, tak sú to práve taxíky. Jednak pre jednu osobu je cena pomerne vysoká. Hlavne ale som sem prišiel preto, aby som niečo videl a zažil. A to sa mi skôr podarí na chodníkoch ako cez okienko. 

 

 V biednej štvrti na predmestí sa snažím nájsť hostel. Aspoň podľa mojej mapy by tam nejaký mal byť. Akurát ale straším ženy opatrne vykukujúce spoza dverí. Po chvíľke zavolajú mužov, zhŕkne sa aj hromada detí. Tie mi želajú dobrú noc, situácia ale našťastie ešte nie je tak zúfalá, do zotmenia ostávajú dve hodiny, takže na nájdenie ubytovania mám relatívne dosť času. Starý pán ma ochotne nakladá do svojho auta a vezie ku hotelu. 

 

Tam sa potvrdili moje obavy. Stojíme pred najluxusnejším hotelom v meste. Neviem, odkiaľ pán prišiel k názoru, že človek blúdiaci v jeho štvrti bude chcieť bývať práve tu. Lonely Planet hovorí, že izba stojí 99 USD. Teda stála. Pred štyrmi rokmi. A dosť pochybujem, že odvtedy výrazne zlacňovali. Odháňam preto nástojčivého poslíka, vojdem do lobby a ukradomky pozorujem, či pán odchádza. Našťastie áno, utekám rýchlo aj ja. Všetko zlé je ale na niečo dobré, aspoň pozriem hrobku básnika Babu Tahera, ku ktorej som inak nemal v pláne ísť. 

 

Na ulici ma s ponukou ubytovania osloví akýsi kšeftár. Ťažko ho inak nazvať, netuším, čo vlastne robí, ale na rovnakom mieste ho stretnem počas nasledujúcich dní asi 4 krát. Vždy na mňa kričí menom, ja si žiaľ to jeho nepamätám. V tomto sa musím zlepšiť. 

 

Po troche dohadovania s jeho ponukou súhlasím a nechám sa odviezť do blízkeho hotela. Myslím, že si svoju províziu zaslúžil, sám by som ho totižto nikdy nenašiel. A aj keby, pochybujem, že by som si poradil so zamračenou tetou v čádore, ktorá tvrdošijne trvala na vypísaní tlačiva celého vo farsi. Zobrala mi dokonca pas výmenou za podobne záhadný papierik. Snáď bude fungovať aj opačný proces. 

 

Ráno skúšam stopovať ku jaskyni Ali Sadr. Má ísť o najväčšiu vodnú jaskyňu sveta, hoci vraj predraženú atrakciu. Postavím sa k tabuli a do minúty zastaví tretie auto. Teším sa, ako to ide hladko, možno len kým som oholený, ostrihaný, čistý a nesmrdiaci. Ihneď rozdávam pohľadnicu so zaujímavosťami zo Slovenska, ktorých nesiem ako prejav vďaky vyše 100. Moja radosť však bola krátka. Niežeby neplatili vyššie spomenuté tvrdenia o mojich kvalitách. No pri vystúpení pýtajú peniaze. Platia však všetci, zjavne ide o formu neoficiálneho zdieľania cesty, musím sa to nejako naučiť rozlišovať. Aj tak ale neľutujem, cena bola na úrovni hypotetického autobusu, ktorý k jaskyni nejazdí, za taxík by som platil násobne viac. Pohľadnicu ale mohli vrátiť. 

 

Prekvapí ma turistický komplex. Reštaurácie, suveníry, dokonca zábavný detský park. Vstupné je nakoniec o polovicu nižšie ako som očakával, a to mám na lístku napísané že VIP. Jediné, čo viem prečítať. Za deň vraj jaskyňu navštívi aj 5000 ľudí. Teraz sme vnútri našťastie asi desiati. Celkom nerozumiem, kedy inokedy tam miestni chodia, keď nie v dobe, keď je vonku príjemných 20 stupňov. 

 

Vnútro nie je tak spektakulárne a vyzdobené ako v našich jaskyniach, je ale zaujímavo nasvietené. Skvelé sú dve plavby na vodnom bicykli, za ktorým je zapriahnutý čln, medzi ktorými sa môžem asi km sám prejsť po jaskyni. Celkovo sa mi miesto páči, podobnú plavbu som dosiaľ nezažil. 

 

Pri východe z jaskyne chvíľku rozmýšľam, či sa skúsiť pomotať okolo moderne vyzerajúceho páru, ktorý som vo vnútri fotil. Nakoniec si to rozmyslím, avšak asi po 500 metroch pri mne aj tak zastavuje ich džíp. Manželia na výlete ma radi zobrali späť do Hamedanu a pozvali k sebe do Teheránu. Ponuku som sľúbil využiť, hoci som niekedy z ich komunikácie nevedel vytušiť, či sa hádajú alebo smejú. 

 

Hamedan bol v dávnych časoch Médskej ríše jedným z najväčších miest sveta. Z antických pamiatok ale neostalo prakticky nič. Moja cesta viedla len ku hrobke Avicennu. Za 5 eurové vstupné som síce nevidel prakticky nič. No Avicenna je pre Európana historicky asi najvýznamnejším Peržanom, veď z jeho kníh sme sa viac ako 600 rokov učili medicínu, vynašiel napríklad aromaterapiu. Rodák z uzbeckej Buchary zomrel v Hamedane, mal fotografickú pamäť, ešte v tínedžerských rokoch vstrebal všetky dovtedajšie poznatky vrátane gréckych filozofov,  viaceré vedné odbory následne sám rozvíjal. V hrobke ma po prvý krát oslovila žena. Od jednej so skupinky dievčat v čádore som to pritom vôbec nečakal. Aida bola ale veľmi otvorená študentka s perfektnou angličtinou, ktorej najväčšou záľubou bola komunikácia s cudzincami. Dokonca sa chcela odfotiť, veľmi sa potešila mojej pohľadnici a na rozlúčku ma ponúkla cukríkmi. Jej hanblivejšia kamarátka pridala orechy. Bude mi vraj písať na mail. Dva krát sa uistila, či si fakt kontrolujem schránku. 

 

Od hrobky vedie do centra pešia zóna. V príjemnej atmosfére sa ľudia prechádzajú, len sedím a pozorujem. Tu už na rozdiel od hlavného mesta prevažuje čierna, hlavne mladšie ženy ale nemajú problém s pestrofarebným hidžábom. Práve oblečenie žien by asi viacerých prekvapilo. Mnohé namaľované, s výrazným rúžom, v Teheráne oblečené podľa najnovšej islamskej módy v niečom pripomínajúcej naše kostýmy. Teda aspoň predpokladám, vlastne nepoznám ani najnovšie európske trendy. No nie je problém vidieť muža so ženou, držiacich sa za ruky. Na druhej strane policajti žiadni.  

 

Nad mestom sa vypínajú zasnežené vrcholky pohoria Zagros, môj zajtrajší cieľ. Nákupy na dvojdňový trek sa rozhodnem spraviť v supermarkete, kde očakávam fixné ceny. Moje nádeje sú však márne. Cenovky tam síce sú a aj ich už viem prečítať, no žiadne ovocie, zelenina či pečivo. Len luxusnejší skôr európsky tovar, bonboniéry, čokolády, keksy. Nakúpim aspoň tie a pre zvyšok sa rozhodnem obehnúť malé obchodíky. 

 

Pri státí v rade nenápadne pozerám, aké jednotkové ceny sú na váhe účtované zákazníkom prečo mnou. Rovnaké ako mne, čo hodnotím veľmi pozitívne. Sú ku mne teda spravodliví. Horšie už je, že ovocie je zjavne naozaj drahšie ako u nás, pečivo sa pohybuje v podobných reláciách. 

 

Po pešej zóne, ktorá v noci stratila svoj šarm a je plná predajcov čínskeho oblečenia a hračiek sa vraciam do hotela.    
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.


Už ste čítali?